Bratislava, 25. mája 2017 – Konferencia Jarná ITAPA vyvrcholila okrúhlym diskusným stolom, ktorého cieľom bolo načrtnúť možný scenár najbližšieho vývoja informatizácie na Slovensku, jej najväčšie riziká a výzvy. Hostia okrúhleho stola, ktorí zastupovali najdôležitejšie subjekty vstupujúce do procesu digitalizácie, postupne reagovali na 7 tém, ktoré sa týkali opodstatnenia projektov a ich pripravenosti, riadenia informatizácie, obstarávania, komunikácie, problémov IT sektora a ďalších. Ku všetkým témam mali možnosť vyjadriť sa aj účastníci konferencie v auditóriu priamym hlasovaním a svojím komentárom.

V súvislosti s pripravenosťou projektov vyvoláva obavy najmä schopnosť prijímateľov zmysluplne definovať ich obsah a ustrážiť ich kvalitnú realizáciu. Naproti tomu reformné zámery podľa všetkých jednoznačne vplývajú na zvyšovanie kvality projektov. Vedú totiž žiadateľov k tomu, aby každý projekt preukázal zlepšenia, ktoré bude mať na znižovanie byrokracie, administratívneho zaťaženia a reformu súčasných procesov. Niektorí prítomní poukázali na to, že reformné zámery zvyšujú administratívnu náročnosť pri podávaní projektov, avšak zároveň konštatovali, že ak budú výsledkom reálne zlepšenia, tak je to prijateľné. Ako veľké riziko však väčšina prítomných vníma slabú komunikáciu projektov. Slabá informovanosť totiž významne znižuje záujem a ochotu užívateľov používať nové služby, a tým predlžuje očakávanú návratnosť investícií – štát teda nešetrí a míňa prostriedky dlhšie, ako pôvodne očakával.

V riadení informatizácie vníma odborná verejnosť posun najmä v transparentnosti a otvorenosti Úradu podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu. Prínosom je podľa nich nový odborný tím, ktorý riadi a koordinuje informatizáciu a vytvára možnosti na zapájanie odborníkov a aktivistov do formovania strategických cieľov, do tvorby odborných materiálov, pripomienkovania projektov a pod.

Záujem vzbudila aj diskusia o prínosoch združenia Slovensko.Digital. Napriek tomu, že niektorí účastníci vnímali kritiku združenia voči štátnym projektom negatívne, silne zazneli hlasy, že verejná kontrola odborníkmi, ktorí sa vyznajú v informačných technológiách, je potrebná, formuje verejnú mienku a vytvára tak dôležitý tlak na kvalitu, transparentnosť a užitočnosť projektov.

Témou okrúhleho stola boli aj zmeny v obstarávaní IT projektov. Prítomní sa zhodli na tom, že zmeny v obstarávaní IT projektov sú dôležité, ak sa chceme vyvarovať chýb z minulosti a je potrebné vyskúšať aj iné postupy pri zameraní sa na výber ekonomicky najvýhodnejšej ponuky a riešenia.

Na záver diskusie zaznelo varovanie, že kritickým bodom sa stáva dostatok kvalifikovaných ľudí a kvalita vzdelávania. Napriek všetkým snahám je záujem o odborné stredné aj vysoké školy nižší, než očakávaný, čo sa už onedlho prejaví na nedostatku kapacít v rôznych oblastiach informatizácie – riadení IT projektov, vývoja nových riešení a inovácií, či prevádzke a podpore. Túto tému organizátori konferencie ITAPA vnímajú tiež ako dôležitú a radi by sa jej venovali na niektorom z ďalších podujatí.

Bratislava, 25.5.2017 – Každému záleží na prostredí, v ktorom býva. Nápadov, ako svoje okolie zveľadiť, je vždy dosť, peňazí však už pomenej. Preto sa Nadácia COOP Jednota rozhodla spustiť nový projekt a podporiť takéto iniciatívy verejnosti.

O pridelenie finančného grantu môžu žiadať orgány miestnej samosprávy, mimovládne organizácie a vzdelávacie inštitúcie.

Projekty musia byť zamerané na podporu lokálnych komunít, na podporu rozvoja miestnych a regionálnych iniciatív a podporu účasti občanov na miestnom a regionálnom rozvoji za účelom naplnenia lokálnej potreby alebo riešenia problému. Týka sa to predovšetkým projektov orientovaných na drobné stavby, mestský mobiliár, športoviská, turistické trasy, aktivity propagujúce tradície Slovenska či tradičné remeslá, rozvíjanie vzťahov v komunitách, výsadba a údržba zelene a podobne.

Záujemcovia o udelenie grantu zašlú vyplnený formulár do COOP Jednoty v príslušnom regióne do 15. 7. 2017. Projekty predkladajú obce a mestá, kde sa nachádza predajňa COOP Jednota, a spadajú do jednej z podporovaných aktivít.

Finančná náročnosť projektu, na ktorý je určený grant, by nemala prekročiť sumu 6 000 €.

Celkovo bude udelených 26 grantov. Projekty, ktoré postúpia do finále, vyberie COOP Jednota a o získaní samotných grantov rozhodnú zákazníci v hlasovaní. Hlasovanie prebehne počas augusta a septembra 2017.

Podrobnejšie podmienky účasti na projekte sú

Celoslovenská iniciatíva za zdravší životný štýl rodín, projekt HÝBSA Slovensko, úspešne pokračuje a vstupuje do svojej druhej fázy. Inšpirujte sa a urobte pozitívnu zmenu pre seba aj svojich najbližších.

Po úspešnom začiatku projektu, zameranom najmä na osvetu vyváženej stravy, sa odteraz účastníci môžu tešiť na týždne plné pohybu, hier, súťaží a kvalitne stráveného času pre všetkých členov rodiny, od škôlkarov až po starých rodičov.

Sériu zážitkových podujatí, ktoré sa budú konať vo vybraných slovenských mestách, odštartovala akcia na Dostihovej dráhe v bratislavskej Petržalke, ktorá druhý májový víkend vylákala na čerstvý vzduch tisícky pohybu chtivých Slovákov.

Podujatie pod organizačnou záštitou Markízy a agentúry Be Cool podporujú viaceré mediálne známe osobnosti aj odborníci z radov trénerov a športových lekárov. V Petržalke sa mohli účastníci stretnúť napríklad s ambasádorkou projektu Mirkou Luberdovou, modelkou, dvojnásobnou mamičkou a zanietenou kuchárkou, podporujúcou zdravé stravovanie.

V stánku BILLA, jedného z partnerov HÝBSA Slovensko, pripravovala Mirka priamo na mieste svoje autorské recepty a každý, kto ich ochutnal, po prvom zahryznutí hodil za hlavu hneď dva mýty o zdravej strave – že je to len samá „nechutná“ zelenina, ako aj to, že za zdravšie prísady si treba poriadne priplatiť a chodiť po ne na nákup do špecializovaných obchodov.

Šarmantná Mirka varila zo surovín, ktoré zabezpečila BILLA, aby svojim zákazníkom ukázala, že čerstvé a kvalitné potraviny sú k vám bližšie, než si myslíte, bez problémov ich zoženiete aj v miestnom supermarkete a rozhodne vám nenabúrajú rodinný rozpočet.

Tip: Receptár Mirky Luberdovej nájdete tu. http://hybsa.markiza.sk/recepty

HÝBSA Slovensko, revolúcia proti sedavému štýlu života, sa hýbe ďalej! Ak ste sa nestihli zastaviť na prvom športovom podujatí, máte ešte množstvo príležitostí to napraviť. Sledujte projekt na oficiálnej stránke www.hybsa.markiza.sk, kde nájdete formulár s možnosťou bezplatnej registrácie na jednu z budúcich akcií. Najbližšie sa budú môcť rodiny zabaviť a zašportovať si v Prešove, v sobotu 27. mája.

Schválenie zákona o verejnej výskumnej inštitúcii vládou SR na svojom zasadnutí 24. mája 2017 rezonuje nielen v Slovenskej akadémii vied, ktorej sa otvárajú nové možnosti pre výskum a vývoj, pre viaczdrojové financovanie, ako aj na efektívnejšiu spoluprácu s podnikateľským sektorom, ale aj v médiách.   Väčšina v prvých reakciách len konštatuje dlhú cestu k schváleniu zákona ako aj skutočnosť, že nový zákon vytvára nový typ právnickej osoby, ktorá bude subjektom verejného ...

Jarná konferencia ITAPA vyvrcholila okrúhlym diskusným stolom, ktorého cieľom bolo načrtnúť možný scenár najbližšieho vývoja informatizácie na Slov...

Jarná ITAPA 2017 priniesla množstvo revolučných tém a inšpiratívnych myšlienok. Ak ste niektorú z prednášok nestihli, alebo by ste si ju radi opäť ...

Sociologický ústav SAV predstavil v pondelok 22. 5. 2017 prvú monografiu  z novozaloženej knižnej edície Analýzy: Príliš ľudská tvár socializmu? Reforma zdola a okolnosti reformného procesu v Československu 1968.  Názov monografie prezrádza odklon od tradičnej orientácie na najvyššiu mocensko-politickú rovinu pri skúmaní tohto obdobia. Naznačuje zameranie sa na pokusy menej elitných aktérov vymaňovať sa z direktívnosti centrálneho a straníckeho riadenia, autonómnejšie spravovať oblasti svojho pôsobenia ...

Bratislava, 24.5.2017 – Poisťovňa MetLife v spolupráci s neziskovou vzdelávacou spoločnosťou JA Slovensko aj tento rok vzdelávali podnikateľstvo na slovenských základných školách.

Do tohto úspešného vzdelávacieho programu JA Základy podnikania sa v tomto školskom roku zapojilo 152 tried s celkovým počtom 3020 detí, čo je až o 30 percent viac ako minulý rok.

Vzdelávací program bol opäť určený pre žiakov piatych a šiestych ročníkov základných škôl, ktorí sa hravou formou oboznamovali so svetom financií a základnými pojmami finančnej gramotnosti. Zároveň tak spoznávali spôsoby použitia peňazí a základné princípy hospodárenia. Svoje skúsenosti im odovzdávalo takmer sto nových vyškolených konzultantov, ktorí boli nielen zo spoločnosti MetLife, ale aj z iných podnikateľských subjektov a z radov stredoškolských študentov – absolventov programu JA Firma.

Jedným z cieľov programu bolo poskytnúť žiakom praktické informácie o organizácii a fungovaní podniku v systéme slobodného podnikania. Žiaci mali možnosť na vlastnej koži si vyskúšať pohovor do zamestnania, hrali sa na kusovú výrobu a výrobnú linku a prenikli do tajov marketingu.

„Pomoc komunite patrí do kultúry našej poisťovne a v tomto školskom roku sme sa už po druhýkrát zapojili do programu finančného vzdelávania detí na základných školách. Finančná gramotnosť je téma, ktorá je stále viac žiadaná ale zároveň je pre deti náročná. My sme veľmi radi, že sa spomedzi zamestnancov aj finančných agentov našli dobrovoľníci, ktorí hravou formou deti do témy uviedli. Uvedomujeme si, že deti sú naša budúcnosť a je potrebné im poskytnúť kvalitné vzdelanie aj vo finančnej oblasti,“ uviedol Milan Drdoš, riaditeľ oddelenia komunikácie a značky MetLife.

MetLife, Inc. (NYSE: MET) je prostredníctvom svojich pridružených spoločností a pobočiek („MetLife“) jednou z najväčších životných poisťovní na svete. Bola založená v roku 1868. MetLife je globálnym poskytovateľom životného poistenia, dôchodkového zabezpečenia, poistných produktov pre zamestnancov a správy aktív. Svoje služby poskytuje asi 100 miliónom klientov. MetLife má svoje operácie v takmer 50 krajinách a má vedúce postavenie v Japonsku, Latinskej Amerike, Ázii, Európe a na Strednom východe. Pre viac informácií navštívte www.metlife.com.

MetLife na Slovensku pôsobí úspešne od roku 1995. Spoločnosť poskytuje široké spektrum produktov životného a úrazového poistenia. Spoločnosť sa stala synonymom finančnej istoty a profesionalizmu www.metlife.sk

BRATISLAVA 24. mája 2017

Mala presný plán. Lenže potom stretla jeho.
Vychutnajte so očarujúci príbeh Kvet o tom, že nech máme akékoľvek plány, láska je vždy silnejšia. Bez ohľadu na to, kto ste. A nezáleží ani na tom, čo robíte.
Vždy som mala jasno v tom, čo chcem dosiahnuť. Najlepšie známky na škole, aby bola na mňa starká pyšná a zo všetkého najviac to, čo sa dosiaľ nikomu z našej rodiny nepodarilo: prijatie na Stanfordovu univerzitu.
Starká, mama aj sestra pre lásku a sex stratili hlavu. Až tak, že celkom prestali myslieť na vlastnú budúcnosť a nakoniec o všetko prišli.
Rovnakú chybu však neurobím. Mňa od splnenia môjho sna neodvedie nijaký chalan. To som si svätosväte sľúbila a to aj dodržím.
To však bolo ešte pred Tatom.

Teda predtým, než sa o mňa začala zaujímať najväčšia rocková hviezda na svete.
Pred letmi súkromným lietadlom, tajnými schôdzkami a pesničkami napísanými o mne a pre mňa.
Je toho fakt veľa, čo o ňom neviem. Napríklad prečo sa vykašľal na hudbu. Čo robí, keď nie sme spolu. Aké temné tajomstvá zo svojej minulosti predo mnou skrýva. Stačí však, aby ma pobozkal, a zrazu nemyslím na nič, ani na svoju budúcnosť. A už vôbec neviem, čo vlastne naozaj chcem.

„Jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu.“
Oscar Wilde

Začítajte sa do novinky Kvet:

Pred

To predsavzatie som si dala v dvanástich.
V tom istom roku, keď zomrela mama. Vždy bola do vetra. Ľahkovážna. Výbušná. Len čo sa v jej živote objavil nový muž, bez váhania sa vrhla do dobrodružstva a mňa so sestrou Miou nechala napospas osudu. Zúfalo sa zamilúvala, znovu a znovu, akoby sa bez lásky dusila. Odišla, aby sa opäť nadýchla, no tentoraz ju to zabilo.
Láska je zničujúca. Berie človeku úplne všetko.
Preto som si predsavzala: nijakí chalani, nijaká stužková, nijaké večierky. Budem sedieť pekne doma, učiť sa na samé jednotky, pôjdem na vysokú a zariadim si život inak a lepšie. Nič a nikto mi v tom nezabráni.
To však bolo ešte predtým, než som ho stretla.

Po

Sklopí oči, zadíva sa mi na pery a hľadí na ne, kým ich nespojí so svojimi. Dychtivo mu bozk opätujem, rukami mi zviera zápästia, tisne sa ku mne celým telom.
Chcem viac.
Odtrhne pery od mojich, aby ma pobozkal za ucho, aby mi bozkami zasypal krk. Jeho ústa pália, zubami sa mi zľahka zahryzne do ušného lalôčika. Keď zodvihne hlavu, aby sa mi pozrel do očí, v tých jeho vidím vášnivú túžbu. Naše pohľady sa priťahujú ako magnety. Bozkáva ma. Ľahký dotyk pier. Znovu.
A znovu.
Obaja privierame viečka, jazyky sa nám stretnú, zviera mi boky. Siahnem po zipse na jeho bunde a rozopnem mu ju. Zavzdychá s perami na mojich a mnou prebehne vzrušujúca triaška.
V tomto okamihu, ktorý ma desí a zároveň zadúša, by som mu neodoprela nič.
Vôbec nič.

Prvá kapitola

Pred dvomi mesiacmi…

Zvoní mi mobil, z kabely sa naliehavo šíri prenikavý hvizd blížiaceho sa vlaku. Nahmatám tyčinku na pery, zopár starých účtov a zabudnutý papierový obrúsok z kaviarne Lone Bean, kým sa k nemu konečne dostanem.
Píše mi Carlos, môj najlepší kamoš už od základky.
Máš dnes niečo?
To je tajomstvo, naťukám a ako tajnú šifru pridám dva emotikony kvetov. Carlos veľmi dobre vie, že som v robote – v luxusnom kvetinárstve Bloom Room v centre mesta predsa brigádujem každý pondelok už tretí rok.
Fakt nechceš aspoň raz zažiť pred maturitou žúrku u Farrah? píše vzápätí Carlos.
Farrah Sullivanová organizuje ohromné večierky zakaždým, keď jej otec vypadne z mesta, čo je prinajmenšom raz do mesiaca. A hoci je ešte len začiatok týždňa a zajtra sa normálne ide do školy, väčšina študentov z našej strednej Pacific Heights tam určite bude, aby si užili ďalšiu bláznivú noc. Farrah má doma bazén, pingpongový stôl a chladničku plnú piva – aspoň to všetci tvrdia. Viem, že tam Carlos nechce ísť sám, lebo s vysokou pravdepodobnosťou príde aj jeho láska Alan Gregory, chalan s dvoma krstnými menami. Chodí na Worther Prep v Beverly Hills a flirtuje s Carlosom, odkedy sa zoznámili na akomsi indie-folkovom koncerte v západnom Hollywoode asi pred mesiacom.
Vzdychnem si a opriem sa lakťami o pult. Prepáč, píšem. Určite sa skvele zabavíš aj bezo mňa. Ako obyčajne. Takmer nikam nechodím a pravidelne vycúvam zo všetkých spoločenských podujatí: z večierkov, klubov, aj výletov na pláž vo Venice, kam chodia decká zo školy, aby sa pozerali na západ slnka a popíjali rum z ploskačiek. Občas mi napadne, aký je to vlastne zázrak, že naše zvláštne priateľstvo vydržalo až doteraz. Carlos a ja sme spriaznené duše, hoci náš vzťah je výsostne platonický. Ja som tá, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, ktorej môže kedykoľvek zavolať a komu vyplakáva, keď mu krachne ďalší vzťah alebo keď ochorie a jedinou záchranou sú najnovšie čísla bulvárnych časopisov a nepretržitý prísun polievok z jeho obľúbenej reštaurácie v Santa Monice.
On ma zasa vláči po koncertoch skupín, o ktorých som v živote nepočula, takže vďaka nemu poznám aj tie najzastrčenejšie kluby v meste. Trávime tam vzácne večery, keď nezarezávam ani nešprtám do školy. Len s ním dokážem pretrkotať celú noc, až obaja zaspíme od únavy s telefónom pri uchu. S ním sa smejem. A práve jeho zachraňujem, keď sa bezhlavo vrhne do vzťahu s jednoznačne nesprávnym chalanom, alebo ho prepadne panika, že sa nikdy nedostane na vysnívanú vysokú. Dokonale sa dopĺňame. Svoj život si bez neho neviem predstaviť.
Ďalšie zvonenie: POTREBUJEM SVOJU CHARLOTTE.
Zasmejem sa a odfúknem si neposlušný prameň vlasov z tváre.
Smola! Tvoja Charlotte sľúbila Holly, že dnes zostane až do záverečnej. Bav sa aj za mňa. Tentoraz to zostáva na tebe, píšem.
Takto vyzerá môj život: škola; štyrikrát do mesiaca brigáda v kvetinárstve; každý štvrtok stáž na UCLA; večery strávené nad knihami v malinkom dome, kde bývam so starkou, staršou sestrou a s malým synovcom. Namydliť. Opláchnuť. A znova. Niežeby som sa zaprisahala, že sa zo mňa stane najväčšia mimoňka v celom Los Angeles. Je to preto, lebo som sa zaviazala, že budem prvou ženou v našej rodine, ktorá pôjde na vysokú, a nedovolím, aby ma čokoľvek zviedlo z vytýčenej cesty. Odmietam skončiť ako moja mama a sestra – tehotná ešte pred dvadsiatkou, s nekonečným zástupom bývalých frajerov v pätách. Takže hoci mám osemnásť, nikdy som sa s nikým nebozkávala, ani nedržala za ruky počas prestávky, ba nikdy som nebola ani len na nudnom školskom čaji o piatej.
Carlos posiela sériu uplakaných emotikonov.
Odpovedám smajlíkom so srdiečkovým bozkom.
S pocitom trápnej šprtky, ktorá sa nevie odviazať, otváram obľúbený playlist a púšťam si náhodný výber. Zaznie stará hitovka – akože poriadne stará, asi tak z mladosti mojej starkej – My Girl od The Temptations. Pridám zvuk a zrazu celkom prepadnem chytľavej melódii. Púšťam sa do viazania kytíc na oslavu narodením osemročnej princeznej. Zabúdam na svet okolo seba, vznášam sa vo víre hudby a zopárkrát sa zatočím. Pripadám si síce trochu hlúpo, no aspoň na chvíľu zabúdam na disciplínu a poriadok vo svojom živote. A na to, že v ňom niet miesta pre spontánnosť či bláznovstvá. Vyťahujem ružovú, bielu a žltú stužku; okvetné lístky tulipánov posýpam trblietkami a vázu zdobím ligotavými flitrami; nahlas si pospevujem slová pesničky z môjho mobilu. Tancujem ako totálne švihnutá. Dočista zabúdam, že som v robote.
V zajatí okamihu si zrazu uvedomím, že mi po zátylku prebehli zimomriavky – niekto sa na mňa díva.
Zodvihnem oči od pracovného neporiadku na pulte a zmeraviem.
Oproti mne na druhej strane pultu stojí chalan, ruky vo vreckách, díva sa priamo na mňa. Nepočula som, kedy vošiel, a to máme nad dverami zvonec. Úchytkom sa nadýchnem a prudko sa vystriem, lebo si zrazu uvedomím, že mi výstrih trička skĺzol príliš hlboko a vykúka mi z neho okraj ružovej podprsenky.
„Ako pomôžem?“ pýtam sa a náhlivo vypínam mobil, aby som ho zastrčila do zadného vrecka džínsov. Sťažka prehĺtam rozpaky a cítim, že sa červenám.
Nespúšťa zo mňa tmavé oči, díva sa na moju odhalenú kľúčnu kosť, potom sa mi pozrie do tváre, akoby nevedel narýchlo odpovedať. „Potrebujem kvety.“
Je úžasný: výrazné lícne kosti, pevne zovreté pery… od ktorých sa neviem odtrhnúť o čosi dlhšie, než by sa patrilo.
„Máš nejakú konkrétnu predstavu?“ Nútim sa do odriekania zvyčajných otázok, no pohľadom ďalej dychtivo hltám jeho telo: vyšúchané džínsy, nakrátko ostrihané vlasy a tričko nedbalo zastrčené za opasok nohavíc. Pod priliehavou látkou sa mu rysujú svaly a široký hrudník. Keby sme ho s Carlosom stretli na ulici, on by sa za ním isto otočil – vyzerá ako jeden z tých krásnych chalanov, ktorí chodia do posilňovne alebo behávajú po Sunset Beach – vysoký, svalnatý a štíhly.
Prečo sa vôbec zaoberám jeho postavou?
Zaklipkám viečkami a pozriem sa mu do očí. Díva sa ostražito. Prichytil ma, ako si ho obzerám, a teraz čaká na verdikt. Zostáva mi len dúfať, že sa nečervenám priveľmi.
„Zatiaľ nie,“ odpovedá po chvíli, hlas má hlboký a zamatovo hebký.
„Poď za mnou,“ hovorím automaticky a vychádzam spoza pultu. Poslušne ma nasleduje pár krokov za mojim chrbtom do zadnej časti predajne, kde nás víta záplava ruží, ľalií a kytíc čakajúcich na to, kým ich vyzdvihnú zákazníci alebo doručovatelia. Ukazujem na chladiaci box a premáham sa, aby som naňho nezízala. Vyžaduje si to množstvo disciplíny, ignorovať takého krásavca, no vďaka rokom tréningu som sa v tomto umení vypracovala na vskutku majstrovskú úroveň. Len s týmto tu sa mi veľmi nedarí – neustále sa kontrolujem, ruky mám meravé a tvár mi horí. „Ružami človek nikdy nič nepokazí.“
Pozerá sa na kvety, sval na sánke mu bezradne poskakuje. Poznám to veľmi dobre. Každý chlap, ktorý príde do kvetinárstva, robí to isté: potrebuje kvety pre priateľku na nejakú oslavu, alebo by sa jej rád prostredníctvom kytice za niečo ospravedlnil, no vonkoncom netuší, akú farbu má zvoliť, koľko kvetov má kúpiť, ani to, či je lepšie uviazať kyticu alebo naaranžovať kvety do vázy. Potom dlhé minúty útrpne prešľapuje pred pultom a rozmýšľa, čo napíše na priloženú kartičku.
Cítim na sebe jeho pohľad. Neodolám a tiež sa naňho úchytkom pozriem. Napadne mi, že tú tvár, dokonalú sánku a prenikavé oči som už kdesi videla. Možno chodí do našej školy – hádam jeden z tých chalanov, ktorí cez prestávky postávajú na parkovisku za školou, fajčia a skenujú svet okolo seba znudeným pohľadom?
„Nepoznáme sa?“ vyletí zo mňa nevdojak, čo, samozrejme, vzápätí oľutujem. Ak k nám naozaj chodí do školy, radšej by som predstierala, že sa nepoznáme. Vážne nepotrebujem váhavé kývnutie hlavou a rozpačitý úsmev, keď na seba narazíme na chodbe.
Prenesie váhu na druhú nohu a s rukami vo vreckách pokrčí plecami, akoby čakal, že si sama odpoviem. Priestor medzi nami vyplní ticho. Mykne mu kútikom úst.
Mobil mi v zadnom vrecku znovu zahvízda. Ignorujem ho, no o chvíľu sa ozve zasa.
„Taká populárna?“ spýtavo zodvihne jedno obočie.
„Ani náhodou. Skôr taká s neodbytným kamošom.“ Siahnem do zadného vrecka po telefón a rýchlo vypnem zvonenie.
„Pokojne to vezmi.“
„Už sme spolu hovorili. Lanári ma na večierok.“
„Nechce sa ti?“
Pokrútim hlavou. „Musím tu zostať až do záverečnej.“
„A čo potom?“ Trochu nakloní hlavu a mňa sa opäť zmocní ten nástojčivý pocit, že ho odniekiaľ poznám – zároveň mi však čosi našepkáva, že by som to mala radšej nechať tak a nevŕtať sa v tom.
„Musím sa učiť,“ odpoviem priamo.
„Nemôžeš si urobiť ani jeden večer voľno?“
Zadívam sa naňho a premýšľam, prečo ho to vlastne zaujíma. „Ak nechcem navždy skončiť v tomto kvetinárstve, tak nie.“
Záblesk v oku, náznak úškrnu, na jeho ľavom líci sa mihne rozkošná jamka.
„Ktoré máš najradšej ty?“ prelomí ticho.
„Čo ktoré mám najradšej?“
Bradou kývne za môj chrbát. „Kvety.“
„Vlastne ani neviem…“
„Určite sa ti niektoré páčia viac než ostatné.“ Na líci sa mu zasa objaví jamka a vzápätí zmizne. „Robíš predsa v kvetinárstve. Máš ich všade okolo seba.“
„Tak dobre,“ ošívam sa. „Ale tie sa ti asi nebudú páčiť.“
Prižmúri oči: „S takýmto prístupom veľa nepredáš.“
Očami pohládzam pestrofarebnú nádheru nastrkanú do váz a vedier – orchidey a voňavé ľalie. Hortenzie a pivónie obľúbené v každom ročnom období. Ale aj menej bežné druhy – astry, iskerníky, georgíny a kamélie. „Mne sa najviac páčia fialové ruže,“ priznávam nakoniec a zdá sa mi, že teraz stojí omnoho bližšie, než predtým. Vlastne tak blízko, že by som sa ho poľahky mohla dotknúť.
„Prečo?“ pýta sa.
„Lebo symbolizujú prchavosť očarenia a lásky.“
„Podľa teba je láska prchavá?“ opýta sa zasa. „Trochu pesimistické, nemyslíš?“
„Skôr realistické. Prchavá láska je omnoho častejšia než tá večná.“
Medzi nami sa rozhostí ticho a mne blysne hlavou, že neviem, o čom sa vlastne zhovárame.
„Prečo by ich potom niekto kupoval?“ zamračí sa.
„Lebo sú to jediné ruže, ktoré sa na nič nehrajú. Netvária sa, že sú tým, čím nie sú. Sú nádherné a svojské, ale takmer nikto to nevie oceniť. Preto sa veľmi nepredávajú.“ Pod jeho upretým pohľadom ma zaleje horúčava – viem, že som mu o sebe prezradila omnoho viac, než som zamýšľala. Otočím sa k chladiacemu boxu a rozpačito pomykám kľučkou, akoby som sa potrebovala presvedčiť, či je zatvorený.
„V tom prípade je to jasné. Vezmem si fialové ruže,“ ozve sa mi spoza chrbta.
Chvíľu trvá, kým pohnem rozumom a prepnem do roly predavačky. „Och. Aha! Výborne… Koľko?“
„Čo myslíš?“
„Dvanásť?“
Znovu ten ľahký úškrn. „Takto uvažuje predavačka! Správne.“
Ide za mnou späť k pultu, vzduch je plný jeho vône: sviežej a priezračnej, ktorú narýchlo neviem nikam zaradiť.
Naťukám jeho objednávku do počítača, na tele ma páli jeho pohľad. „Na aké meno to bude?“ pýtam sa s očami prilepenými na obrazovku.
„Prosím?“
„Potrebujem zadať meno,“ opakujem. „Aby som mohla vystaviť objednávku.“
Nie som si istá, či počuje, pretože sa zrazu uškŕňa, akoby strážil tajomstvo, ktoré mi nemieni prezradiť
„Tate,“ odpovie nakoniec.
Dokončím objednávku, prerátam bankovky, ktoré položil na pult, a vrátim mu výdavok. Natiahne ruku, no namiesto toho, aby si vzal mince, sa načiahne ku mne a preklenie priestor, ktorý nás rozdeľuje. Končekmi prstov ma pohladí po líci. Zalapám po dychu. Takmer naňho vybehnem, čo robí, no vzápätí ruku stiahne. „Trblietka,“ vysvetľuje.
„Čože?“ zamračím sa a prižmúrenými očami sa mu dívam na končeky prstov. Na brušku palca a ukazováka sa lesknú trblietavé zrniečka. Trblietky. Z kytice pre princeznú. „Ďakujem,“ hlesnem a do líc mi stúpne horúčava, akoby mi na ne vysypali tisíce drobných ihiel.
„Mal by som povedať prepáč. Pristalo ti to,“ usmieva sa teraz už naozaj.
Krútim hlavou a hanbím sa tak veľmi, až ma z toho svrbí celé telo. Nechápem, prečo sa zrazu správam tak hlúpo. „Ak chvíľu počkáš,“ vysvetľujem, „hneď ti ich nachystám. Ale ak nemáš čas, môžeš si ich vyzdvihnúť zajtra. Alebo ich niekam doručíme?“
„Stačí zajtra,“ berie si drobné z pultu a strká ich do vrecka. „Prídem si po ne.“
„Do desiatej budú nachystané,“ zahryznem si do spodnej pery, zrazu neviem, čo s rukami. Už aby odišiel. „Hádam sa priateľke budú páčiť,“ dodávam, hoci netuším prečo.
Díva sa na mňa a jeho pohľad je zrazu o čosi láskavejší. Keď konečne prehovorí, každé slovo vyslovuje pomaly a dôkladne. „Nemám priateľku… Charlotte.“
Dych mi uviazne v hrdle, keď sa otočí na podpätku a kráča k dverám. Vie, ako sa volám. Odkiaľ pozná moje meno? Prsty mi zablúdia k umelohmotnej menovke pripnutej na tričku, kde je veľkými písmenami napísané CHARLOTTE.
S rukou na kľučke zaváha. Upieram k nemu oči, modlím sa, nech sa neotočí, a pritom tajne dúfam, že to predsa len urobí. Nakoniec otvorí dvere a vykročí do súmraku, kým ja sa bezradne chytám okraja pultu; v hlave si neprestajne opakujem zvuk svojho mena na jeho perách.

BRATISLAVA 24. mája 2017 – Detektívku Helen Graceová si už obľúbili milióny čitateľov na celom svete, aj na Slovensku – vďaka prvým dvom knihám Jeden musí z kola von a Na koho to slovo padne. Anglický spisovateľ M.J.Arlidge pokračuje vo svojich mrazivých trileroch a tentoraz má jeho novinka názov Pekne spinkaj, bábika. A Helen je opäť na stope sériového vraha.

Po búrlivej noci sa Ruby prebudí na veľmi čudnom mieste – je zavretá v studenej, tmavej pivnici. Sama. Nemá ani potuchy, ako sa tam dostala.
Pomaly sa jej zmocňuje panika, a to všetko je len začiatok jej desivej nočnej mory. Vtom ticho preruší nejaký hluk, kroky, únosca sa blíži… a vzápätí jej pokojným hlasom hovorí, že po nej nikto nebude pátrať, že ju už nikto nebude potrebovať. Iba on…

Približne v rovnakom čase nájdu na odľahlej pláži pochované telo inej mladej ženy. Bola mŕtva celé roky, no nikto na polícii nenahlásil jej nezvestnosť. A prečo by to aj robil, keď svojej rodine celý čas posielala o sebe správy.

Prípadu sa ujíma inšpektorka Helen Graceová, ktorá je presvedčená, že jej protivníkom nie je nijaký amatér. Inštinkt jej hovorí, že bude mať dočinenia so sériovým vrahom, navyše inteligentným, vynachádzavým, a čo je najhoršie, veľmi trpezlivým. No kým sa ona snaží pochopiť motív jeho konania, čas sa neúprosne kráti pre obeť, ktorá je možno ešte nažive… Kto vyhrá tieto kruté preteky s časom?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-pekne-spinkaj-babika-mjarlidge

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo posledných pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov ako Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness.
Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellermi Jeden musí z kola von a Na koho to slovo padne s hlavnou postavou vyšetrovateľky Helen Graceovej, ktorú prostredníctvom prekladov spoznalo množstvo čitateľov vo viacerých krajinách sveta.
Ďalší mrazivý triler Pekne spinkaj, bábika pokračuje v línii napínavého čítania pre všetkých milovníkov dobrých detektívok.

Začítajte sa do novinky Pekne spinkaj, bábika:

1

Ruby nespala dobre, prehadzovala sa v posteli. Mala pocit, že sa celú noc zmietala medzi spánkom a bdelosťou – nebola celkom pri vedomí, no ani poriadne nezaspala. V hlave sa jej miešali divoké úzkostlivé sny a čudné pocity, ako keď ju mama v detstve ukladala do postele. Bolo to síce príjemné, ale, prirodzene, nemožné. Ruby žila sama a rodičia ju naposledy ukladali do postele azda pred pätnástimi rokmi.
Ľutovala, čo v noci vystrájala v Revolution. Bola naštvaná na svoj život, nastavila sa na samozničujúci režim a nebola schopná či ochotná odmietať drinky, ktoré jej núkali chlapci, čo si robili nádeje. Nezaobišlo sa to ani bez tabletiek a kokaínu – z večera jej v pamäti zostala len rozostrená šmuha. Naozaj toho vypila a pohltala toľko, aby jej bolo až takto zle?
Opäť sa prevrátila a pulzujúcu hlavu zaborila do perín. Dnes ju čakali dôležité úlohy – čoskoro sa u nej mala zastaviť matka –, no nevládala sa do nich pustiť. Túžila sa skryť pred svetom, schúliť sa so svojou opicou, mať svätý pokoj od rodiny, zodpovednosti, zrady či sĺz. Chcela mať pokoj od svojho života – aspoň na pár hodín.
Hlavu si vopchala pod vankúš a ticho zastonala. Bolo tam prekvapivo chladno, chladnejšie ako obyčajne, a na chvíľu ju oblialo osvieženie a úľava. Našla si dobrý úkryt, prinajmenšom na chví…
Niečo nesedelo. Pach. Čo sa jej nepozdávalo na pachu tých návliečok? Voňali… nesprávne.
Napriek opici sa jej v hlave ozval poplach. Jej návliečky vždy mali citrusovú vôňu. Používala rovnakú aviváž ako mama. Prečo teda voňali levanduľovo?
Oči mala zavreté a k hlave si pritískala vankúš. Jej mozog sa horko-ťažko usiloval zrekonštruovať udalosti včerajšej noci. Oblizovala sa s jedným chalanom a s niekoľkými ďalšími flirtovala… ale k žiadnemu predsa nešla, všakže? Nie, sama sa vrátila domov. Spomenula si, ako na stôl odložila kľúče, v kuchyni sa napila rovno z vodovodného kohútika, prehltla zopár tabletiek proti bolesti hlavy a zvalila sa do postele. Bolo to minulú noc, všakže?
Cítila, ako jej pri tých myšlienkach zovrelo hruď a ťažko sa jej dýcha. Opäť sa o ňu pokúšala astma. Potrebovala svoj inhalátor. Natiahla ruku k nočnému stolíku, aby ho nahmatala – akokoľvek bola opitá, vždy dbala na to, aby mala inhalátor poruke. Lenže tam nebol. Načiahla sa poriadne. Nič. Nebol tam ani ten poondiaty stolík. Jej dlaň sa zastavila na stene. Holá tehla. Steny u nej doma neboli…
Strhla si z tváre vankúš a sadla si. Spadla jej sánka, no z úst jej vyšiel len krotký vzdych – v bezradnej panike jej stuhlo telo. Ľahla si do svojej krásnej, útulnej postele. Zobudila sa však v chladnej, tmavej pivnici.
2

Nádherná Carsholtská pláž sa kúpala v žiare slnka vysoko nad obzorom. Morské vlny Solentskej úžiny ledabolo obmývali dlhé nánosy zlatého piesku. Andy Baker sa v duchu potľapkal po chrbte – Carsholtská pláž sa nachádzala doslova na konci sveta, takže sem napriek nádhernému počasiu takmer nikto nezablúdil. Cathy, on a deti ju mali celú len pre seba a čakala ich nádherná sobota pri mori. Dať si niečo pod zub, zahádzať si lietajúci tanier, vypiť pár pív – stačilo na to pomyslieť a už zabúdal na stres pracovného týždňa.
Andy nechal chlapcov, aby si vykopali zákop – čo medzi bláznivými dvojčatami veštilo nezmieriteľnú bitku –, a vybral sa k vode. Prečo ho toto miesto tak upokojovalo? Že je také izolované? Ten výhľad? Zvuky mora omývajúceho pláž? Andy sa postavil tak, aby mu vlnky zalievali chodidlá. Chodieval sem od detstva. Priviedol som aj svoju manželku – svoju prvú manželku – a chlapcov. Pravda, neskončilo sa to dobre, ale teraz, keď sa obzrel na Cathy, ako kope zákop a žartuje s Tomom a Jimbom, cítil sa blažený.
Toto miesto bolo jeho útočisko, kam sa tešil celý týždeň. Podnikanie v bezpečnostnej oblasti vyzerá na papieri dobre, ale mal s tým večné opletačky. Kedysi sa darilo najímať slušných ľudí, dnes už nie. Možno to bolo prílivom cudzincov alebo jednoducho modernými časmi, ale Andy mal pocit, že každý tretí zamestnanec má buď problémy s drogami, prípadne slabosť na dievčatá. Minulý mesiac ho zažaloval majiteľ istého nočného klubu, lebo jedného z Andyho chlapov prichytil, ako na záchode díluje ketamín. Na také veci už bol trochu starý – možno by nebolo na škodu popremýšľať o odchode do dôchodku.
Z myšlienok ho vytrhol akýsi zvuk. Doliehal k nemu spoza chrbta. Kde boli chlapci. Kričali. Nie, nekričali – revali.
Andy sa v mihu rozbehol po piesku, srdce mu bilo ostošesť. Ubližuje im niekto? Zbadal Cathy, ale kam sa podeli chlapci?
„Cathy?“
Nepozrela naňho.
„Cathy!“
Konečne k nemu zdvihla oči. Tvár mala popolavú. Pokúsila sa otvoriť ústa, kým však bola schopná niečo vysloviť, hodili sa na ňu chlapci a zvierali ju, akoby im išlo o život.
Andy na nich zízal, zmätený a vystrašený. Cathy si pritískala chlapcov na prsia, no pohľad upierala do priekopy. Objavili niečo, čo ich vydesilo? Mŕtve zviera alebo…
Andy podišiel k okraju priehlbiny. Tušil, čo v nej uvidí. Ten obraz sa mu pomaly vynáral v mysli. No keď nazrel do jamy, aj tak mu na okamih zamrelo srdce. Na dne strmej, asi meter hlbokej priekopy ju uvidel. Vlhkým pieskom dokonale orámovanú mladú ženskú tvár.

Už sa zdalo, že to bude „večná“ téma, prípadne nadlho „prerušená pieseň.“ V stredu 24. mája však vláda SR prerokovala a schválila Návrh zákona o verejnej výskumnej inštitúcii. Materiál bol prerokovaný a schválený Legislatívnou radou vlády Slovenskej republiky už v septembri 2016 a následne predložený aj na rokovanie vlády Slovenskej republiky, pričom jej rokovanie o materiáli bolo prerušené. SAV čaká na tento zákon už dva roky, pričom sa začal pripravovať na jeseň 2014 a pôvodne ...