Koncom minulého týždňa sa v Prahe v rámci medzinárodného knižného veľtrhu Svět knihy uskutočnilo milé podujatie. Jednota tlumočníků a překladatelů Praha odovzdávala ceny víťazom súťaže v slovníkovej a encyklopedickej tvorbe – Slovník roka 2018. Encyclopaedia Beliana, ktorú pripravuje Encyklopedický ústav (Centrum spoločných činností SAV), získala Čestné uznanie poroty. Toto medzinárodné uznanie našej Beliany teší o to viac, že do súťaže bolo prihlásených 63 naozaj hodnotných knižných titulov, napr. ...

BRATISLAVA 15.mája 2018 – V treťom pokračovaní slávnej fantasy série z pera Stephena Kinga sledujeme cestu pištoľníka Rolanda Deschaina a jeho spoločníkov, ktorí neúnavne kráčajú v ústrety záhadami opradenej Temnej veži.
Roland zmenil osud, ka, po tom, čo v New Yorku zachránil život malému chlapcovi Jakovi Chambersovi. Obaja teraz existujú v dvoch oddelených svetoch, hoci sa paradoxne delia o rovnaké spomienky. Rolandovi, Susannah a Eddiemu sa podarí vtiahnuť Jaka do Stredsveta, aby cez mestské ruiny pokračovali po ceste lúča k vytúženému cieľu.
Roland a jeho priatelia, prenasledovaní záhadným nestarnúcim cudzincom, prechádzajú v hrôzostrašnom novom svete, ktorý je zvrátenou verziou nášho, cez pustatinu večného zatratenia. Na pištoľníka čakajú odhalenia, kto a čo ho poháňa vpred. Zároveň však musí čeliť légii nepriateľov, pričom niektorí z nich sú viac a iní menej ľudskí.

Prvý diel s názvom Pištoľník hovoril o tom, ako Roland, posledný pištoľník na svete, ktorý „postúpil“, prenasleduje a napokon dostihne muža v čiernom, čarodejníka menom Walter, ktorý sa v čase, keď bol Stredsvet ešte jednotný, falošne vydával za priateľa Rolandovho otca. Dolapenie napoly ľudského mága nie je Rolandov konečný cieľ, ale iba ďalšia zastávka na ceste k mocnej a tajomnej Temnej veži, ktorá sa týči uprostred uzla času…
Nasledovala druhá časť Osudová trojka a teraz je tu tretí diel Pustatiny.

Kto je vlastne Roland?
Aký bol jeho svet pred tým, ako postúpil?
Čo je Veža a prečo ju hľadá?
Roland je zjavne niekto ako rytier, jeden z tých, čo mali za úlohu spasiť svet, alebo ho aspoň udržať v stave, ako si ho Roland pamätá, čiže „naplnený láskou a svetlom“.
Vieme, že Roland musel predčasne podstúpiť skúšku dospelosti po zistení, že jeho matka sa stala milenkou Martena, oveľa mocnejšieho čarodejníka ako Walter; vieme, že Marten Rolandovo odhalenie matkinho ľúbostného pomeru zosnoval zámerne, lebo predpokladal, že chlapec v skúške zlyhá a „pošlú ho na západ“ do pustatín; a vieme aj to, že Roland Martenove plány zmaril, lebo skúšku zložil.
Vieme aj to, že pištoľníkov svet je s naším zvláštne, no hlboko prepojený, a občas je možné medzi oboma svetmi prechádzať…

Začítajte sa do novinky Stephena Kinga Pustatiny:

Prvá kapitola
Medveď a kosť

1

Tretí raz strieľala ostrými nábojmi… a prvý raz tasila z puzdra, ktorým ju vystrojil Roland.
Ostrých nábojov mali až-až; Roland ich zo sveta, kde Eddie a Susannah Deanovci žili až do chvíle, keď si ich pištoľník vybral, priniesol viac ako tristo. Lenže dostatok munície neznamenal, že ňou môžu plytvať – práve naopak. Bohovia sa na márnotratníkov mračia. Rolanda v tejto viere vychovával najskôr otec a potom jeho najväčší učiteľ Cort, preto bol o tom stále presvedčený. Bohovia nemusia človeka potrestať hneď, ale skôr či neskôr nastane čas pokánia… a čím dlhšie je čakanie, tým väčšia ťarcha dopadne na plecia hriešnika.
Spočiatku ostré náboje aj tak nepotrebovali. Roland strieľal dlhšie, ako by mu tá krásna žena s hnedou kožou na vozíčku verila. Spočiatku Susannah opravoval iba tak, že pozoroval, ako mieri a nasucho strieľa na terče, ktoré jej postavil. Učila sa rýchlo. Aj ona, aj Eddie.
Ako predpokladal, obaja boli rodení pištoľníci.
Roland a Susannah dnes prišli na čistinu necelého pol druha kilometra od tábora v lese, ktorý bol už takmer dva mesiace ich domovom. Dni plynuli svojským tempom v príjemnej podobnosti. Pištoľníkovo telo sa zotavovalo a Eddie so Susannah sa učili všetko, čo ich musel naučiť: ako strieľať, ako loviť, ako vyvrhovať a čistiť úlovky, ako naťahovať a potom vypracúvať a sušiť kožu, ako využiť všetko, čo sa dá spotrebovať, aby nijaká časť zvieraťa nevyšla nazmar, ako nájsť sever podľa Starej hviezdy a východ podľa Starej matky, aj ako počúvať les, v ktorom sa ocitli sto alebo viac kilometrov severovýchodne od Západného mora. Eddie sa k nim tentoraz nepridal, ale pištoľníka mladíkovo správanie nerozladilo. Vedel, že najdlhšie si človek zapamätá tie lekcie, ktoré absolvuje sám.
Lenže najdôležitejšia lekcia sa nemenila: ako strieľať a ako zakaždým zasiahnuť terč. Ako zabíjať.
Okraje čistiny lemovali sladkasto voňajúce tmavé jedle, obrastali ju v nepravidelnom polkruhu. Na juhu sa zem prepadávala o deväťdesiat metrov nižšie v sérii drobivých bridlicových previsov a popraskaných zrázov ako gigantické schodisko. Z lesa doprostred čistiny tiekol priezračný prameň, klokotal v hlbokom žľabe z pórovitej hliny a drobivého kameňa, a potom sa spúšťal po zubatom skalnom podloží, ktoré sa zvažovalo k miestu, kde terén strmo klesal do hĺbky.
Voda zostupovala po schodoch v slede vodopádov a vytvárala množstvo pekných, mihotavých dúh. Za okrajom zrázu sa rozkladalo veľkolepé hlboké údolie, zahltili ho ďalšie jedle, medzi ktorými rástlo zopár veľkých brestov, čo sa nedali vytlačiť. Zelené a bujné bresty sa týčili do výšky, staré mohli byť už vtedy, keď bol Rolandov rodný kraj ešte mladý. Nevidel známky, že by v údolí niekedy horelo, hoci predpokladal, že z času na čas muselo priťahovať blesky. A búrka nebola pre stromy jediným nebezpečenstvom. V lese sa v dávnej minulosti usídlili ľudia – Roland v posledných týždňoch natrafil pri rôznych príležitostiach na ich pozostatky. Väčšinou to boli primitívne artefakty, ale našli sa medzi nimi aj črepiny keramiky, ktorú museli vypaľovať. A oheň je zlovestný element, čo sa s obľubou vymyká z rúk, ktoré ho vytvorili.
Nad scenériou ako z rozprávkovej knihy sa klenula nevinná modrá obloha, o niekoľko kilometrov ďalej na nej krúžili vrany a krákali svojimi starými chrapľavými hlasmi. Vyzerali nepokojne, akoby sa blížila búrka, ale Roland ovoňal vzduch a nijaký dážď v ňom necítil.
Naľavo od potoka stál balvan. Roland položil navrch šesť kamenných úlomkov. Všetky boli prerastené sľudou a na teplom popoludňajšom slnku sa ligotali ako šošovky.
„Máš poslednú šancu,“ povedal pištoľník. „Ak je puzdro čo i len trochu nepohodlné, povedz mi to teraz. Neprišli sme sem plytvať nábojmi.“
Uštipačne naňho pozrela a na okamih videl v jej očiach Dettu Walkerovú. Akoby sa matné slnečné svetlo odrazilo od oceľového prúta. „Čo by si urobil, keby som ti nepovedala, že je nepohodlné? Keby som minula každý z tých šiestich maličkých kamienkov. Udrel by si ma po hlave, ako to robil ten tvoj starý učiteľ?“
Pištoľník sa usmial. Za posledných päť týždňov sa usmieval častejšie ako za predchádzajúcich päť rokov. „To nemôžem – a ty to vieš. Boli sme deti, ktoré ešte neprešli skúškou dospelosti. Dieťa môžeš udrieť, aby si ho naviedla na správnu cestu, ale…“
„Lepší ľudia v mojom svete bitie detí neschvaľujú,“ sucho odsekla Susannah.
Roland pokrčil plecami. Bolo preňho ťažké predstaviť si taký svet – nepíše sa vo Veľkej knihe: „Brezový prút vyháňa deti z pekla“? –, ale neveril, že Susannah klame. „Tvoj svet nepostúpil,“ povedal. „Mnohé je v ňom inak. Vari som to nevidel na vlastné oči?“
„Asi videl.“
„V každom prípade, ty a Eddie nie ste deti. Bolo by odo mňa nesprávne, keby som sa k vám tak zachoval. A ak boli potrebné nejaké skúšky, obaja ste ich zložili.“
Hoci to nevyslovil, myslel na to, ako na pláži poslala do pekla tri homárnosti, skôr ako ich s Eddiem stihli ohlodať na kosť. Keď sa naňho teraz usmiala, napadlo mu, že si možno spomína na to isté.
„Tak čo urobíš, keď netrafím ani hovno?“
„Pozriem sa na teba. Myslím, že to bude stačiť.“
Zamyslela sa a po chvíli prikývla: „Možno.“
Opäť si vyskúšala opasok s nábojmi. Obopínal jej hrudník takmer ako podpazušné puzdro (Roland mu hovoril „dokárov stisk“) a vyzeral dosť jednoducho, hoci jeho prispôsobenie ich stálo niekoľko týždňov pokusov a omylov a veľa prešívania. Opasok s revolverom, ktorého zvetraná rukoväť zo santalového dreva trčala z veľmi starého naolejovaného puzdra, kedysi patrili pištoľníkovi; puzdro mu viselo na pravom boku. Za posledných päť týždňov si čoraz väčšmi uvedomoval, že ho tam už nikdy nezavesí. Pre homárnosti teraz držal zbraň výhradne v ľavej ruke.
„Ako ti sedí,“ opäť sa opýtal.
Tentoraz sa zasmiala. „Roland, tento starý opasok už nemôže byť pohodlnejší. Chceš, aby som strieľala, alebo budeš iba sedieť a počúvať, ako tamto vrany muzicírujú?“
Pod kožou sa mu do tela zavŕtali malé, ostré prsty napätia, a Roland predpokladal, že aj Cort sa tak občas cítil pod svojím drsným, strohým zovňajškom. Chcel, aby bola dobrá – potreboval to. Ale keby dal najavo, ako veľmi to chce a potrebuje, to by sa mohlo skončiť katastrofou.
„Zopakuj mi svoju lekciu, Susannah.“
S predstieraným rozhorčením si povzdychla, ale keď prehovorila, úsmev zmizol a jej tmavá, krásna tvár zvážnela. A potom od nej počul starý katechizmus, ktorému dodala ústami nový nádych. Nikdy nečakal, že tie slová bude počuť od ženy. Plynuli veľmi prirodzene, a predsa tak zvláštne a nebezpečne.
„Nemierim rukou, lebo kto mieri rukou, zabudol na tvár svojho otca.
Mierim okom.
Nestrieľam rukou, lebo kto strieľa rukou, zabudol na tvár svojho otca.
Strieľam mysľou.
Nezabíjam zbraňou…“
Odmlčala sa a prstom ukázala na sľudové kamene navrchu balvana.
„Aj tak nič nezabijem, sú to iba maličké kamienky.“
Jej výraz – trochu povýšený, trochu šibalský – naznačoval, že ráta s Rolandovým rozhorčením a možno aj rozčúlením. Lenže Roland už kedysi bol v jej terajšom postavení a nezabudol, že pištoľnícki učni boli popudliví a temperamentní, sebavedomí a mali sklon uhryznúť v najnevhodnejšom okamihu. Navyše v sebe objavil nečakanú schopnosť: vedel učiť. Ba čo viac, páčilo sa mu to, a z času na čas mu napadlo, či to isté platilo aj o Cortovi. Hádal, že áno.
K chrapľavému krákaniu sa pridali ďalšie vrany, tentoraz z lesa za nimi. Časť Rolandovej mysle postrehla, že nové výkriky nie sú iba hašterivé, ale aj znepokojené. Znelo to, akoby vtáky niečo vyplašilo pri hostine. Ale keďže musel myslieť na dôležitejšie veci ako na niečo, čo rozohnalo zopár vrán, pustil to z hlavy a opäť sa sústredil na Susannah. Zachovať sa k učnici inak by znamenalo dožadovať sa druhého, menej hravého uhryznutia. A kto by bol na vine? Kto iný ako učiteľ? Neučí ju azda hrýzť? Neučí ich to obidvoch? Nie je to vari samá podstata pištoľníka, keď si odmyslíte zopár strohých veršov rituálu a utíšite niekoľko dogmatických elegantných riadkov katechizmu? Nie je pištoľník (alebo pištoľníčka) iba ľudský jastrab, vycvičený tak, aby hrýzol na pokyn?
„Nie,“ namietol. „Nie sú to kamienky.“
Mierne zdvihla obočie a znova sa usmiala. Keď pochopila, že sa na ňu neoborí (alebo aspoň zatiaľ), ako občas, keď je pomalá alebo nedisciplinovaná, v očiach sa jej opäť zjavil ten posmešný odlesk slnka na oceli, ktorý si spájal s Dettou Walkerovou. „Nie sú?“ Podpichovanie v jej hlase bolo ešte vždy dobromyseľné, ale Roland si pomyslel, že ak jej to dovolí, prejde do zlomyseľného. Bola napätá, vzrušená, pazúry napoly vysunuté.
„Nie, nie sú,“ vrátil jej posmech. Aj jemu sa na tvár vracal úsmev, ibaže tvrdý a vážny. „Susannah, pamätáš sa na bledých skurvencov?“
Jej úsmev sa začal vytrácať.
„Na bledých skurvencov z Oxford Townu?“
Teraz úplne zmizol.
„Spomínaš si, čo urobili bledí skurvenci tebe a tvojim priateľom?“
„Nebola som to ja, ale iná žena.“ V očiach sa jej usadil tlmený, namosúrený výraz. Neznášal ho, ale zároveň sa mu páčil. Bol to správny výraz, hovoril, že triesky sa dobre rozhoreli a čoskoro sa vznietia väčšie polená.
„Pravdaže bola. Či sa ti to páči, alebo nie, bola to Odetta Susannah Holmesová, dcéra Sarah Walkerovej Holmesovej. Nie taká, aká si teraz, ale aká si bola predtým. Pamätáš si hasičské hadice, Susannah? Pamätáš si zlaté zuby, ako vyzerali, keď tie hadice namierili v Oxforde na teba a na tvojich priateľov? Ako sa leskli v úsmeve?“
Rozpovedala im to, spolu so všeličím iným, počas mnohých dlhých nocí nad pahrebou táboráka. Pištoľník všetkému nerozumel, ale napriek tomu ju pozorne počúval. A zapamätal si to. Bolesť je napokon nástroj. Niekedy ten najlepší.
„Čo je s tebou, Roland? Prečo mi to svinstvo pripomínaš?“
Mrzuté oči sa nebezpečne zaligotali, pripomenuli mu Alainove vo chvíli, keď sa dobrácky chlapec konečne rozvášnil.
„Kamene sú tí muži,“ jemne povedal Roland. „Muži, ktorí ťa zamkli do cely a nechali vo vlastných výkaloch. Muži s palicami a so psami. Muži, ktorí ti nadávali do negerskej piče.“
Ukazoval na ne prstom zľava doprava.
„Ten ťa uštipol do prsníka a potom sa smial. Ten povedal, že by sa mal presvedčiť, či si si niečo nestrčila do zadku. Ten ťa nazval opicou v päťstodolárových šatách. Ten ti brnkal obuškom po spiciach invalidného vozíka, až kým si nemala pocit, že z toho zvuku zošalieš. Ten nazval tvojho priateľa Leona ľavičiarskym buzerantom. A ten na konci, Susannah, to je Jack Mort.
To sú oni. Tie kamene. Tí muži.“

Milan Buno, literárny publicista

The post Temná veža pokračuje. Pustatiny appeared first on PR servis.

Jojo Moyesová si získala milióny verných čitateľov po celom svete, vrátane Slovenska. Píše kvalitné ženské romány a novinka Zakázané ovocie sem určite zapadne. Ako povedala kedysi Virginia Woolfová, „každý má v sebe vlastnú minulosť ako stránky zatvorenej knihy, ktorú pozná naspamäť a jeho priatelia si môžu prečítať iba jej názov.“

BRATISLAVA 15. apríla 2018 – Jojo Moyesová si získala milióny verných čitateľov po celom svete, vrátane Slovenska. Píše kvalitné ženské romány a novinka Zakázané ovocie sem určite zapadne. Ako povedala kedysi Virginia Woolfová, „každý má v sebe vlastnú minulosť ako stránky zatvorenej knihy, ktorú pozná naspamäť a jeho priatelia si môžu prečítať iba jej názov.“

Príbeh nás zavedie do ospalého prímorského mestečka Merham, ktoré neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.

Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art deco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.

Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva u Merhamčanov silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi.
A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Zakázané ovocie je pohodové čítanie, ktoré sa odohráva spočiatku v minulosti, kedy sledujeme ospalé mestečko a dve kamarátky. Potom sa presunieme do súčasnosti, aby sme zistili, že všetko, čo robíme, zanecháva stopy…

Jojo Moyesová písala desať rokov pre britský denník The Independent. Istý čas strávila v Hongkongu ako dopisovateľka novín Sunday Morning Post.
V roku 2002 jej však vyšiel prvý román Shelterinf Rain a od tých čias sa živí ako spisovateľka na voľnej nohe. Je autorkou vyše desiatky románov, jej doménou sú predovšetkým romantické príbehy, ktoré sa však vyhýbajú klasickým žánrovým klišé a za ktorými sa skrýva vážnejší podtext.
Každá nová kniha sa umiestňuje na popredných miestach európskych i amerických rebríčkov bestsellerov. Jej diela preložili do jedenástich jazykov. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.

Začítajte sa do novinky Zakázané ovocie:

ČASŤ PRVÁ
Jeden

Freddie znova vracal. Tentoraz jasne trávu, trčala spenená v smaragdovej mláčke pri vysokom bielizníku, niektoré steblá ani neboli porušené.
„Koľko ráz ti to mám hovoriť, trdlo?“ zvolala Celia. Práve stúpila do mláčky v letných sandáloch. „Nie si kôň.“
„Ani krava,“ dodala Sylvia od kuchynského stola. Starostlivo lepila obrázky domácich spotrebičov do výstrižkového albumu.
„Nijaké zviera. Mal by si jesť chlieb, nie trávu. Tortu. Normálne potraviny.“ Celia si vyzula topánku, držala ju v prstoch nad kuchynským drezom. „Fuj, si nechutný. Prečo to stále robíš? Mami, povedz mu. Mal by to aspoň po sebe odpratať.“

„Utri to, Frederick môj zlatý.“ Pani Holdenová sedela v kresle pri kozube a hľadala v novinách, kedy budú v televízii vysielať Dixon z Dock Greenu. To jej poskytovalo náhradu, odkedy pán Churchill rezignoval. Ale aj od posledných problémov s manželom. Samozrejme, zmienila sa iba o pánu Churchillovi. Povedala Lottie, že ona a pani Antrobusová doteraz pozerajú všetky epizódy, ten program je jednoducho skvelý. Ale ona a pani Antrobusová ako jediné obyvateľky Woodbridge Avenue vlastnili televízor a s radosťou rozprávali svojim susedom, aké úžasné sú takmer všetky programy.
„Odprac to, Freddie. Fuj! Prečo ja mám brata, ktorý žerie žrádlo určené zvieratám?“
Freddie sedel na dlážke pri kozube, v ktorom sa nekúrilo, a chodil malým modrým nákladiakom hore-dolu, nadvihujúc rožky na koberci. „To nie je zvieracie žrádlo,“ zamrmlal spokojne. „Boh povedal, aby sme to jedli.“
„Mami, teraz berie meno Božie nadarmo.“
„Nemal by si hovoriť Boh,“ vyhlásila Sylvia rázne a prilepila obrázok mixéra na ružový papier. „Zrazí ťa na zem.“
„Som si istá, že Boh nespomínal trávu, Freddie môj zlatý,“ povedala pani Holdenová roztržito. „Celia moja drahá, mohla by si mi podať okuliare? Tuším tie noviny tlačia čoraz menším písmom.“

Lottie trpezlivo stála pri dverách. Prežila dosť únavné popoludnie a túžila čím skôr sa dostať von. Pani Holdenová trvala na tom, aby jej ona a Celia pomohli upiecť snehové pusinky na predaj v cirkevnom spoločenstve, hoci obe dievčatá pečenie neznášali, a Celii sa po desiatich minútach podarilo uliať, vyhlásila, že ju bolí hlava. Takže Lottie musela počúvať lamentovanie pani Holdenovej nad bielkami a cukrom a predstierala, že nevidí, ako nervózne šermuje rukami a v očiach má slzy. Tie hrozné pusinky boli teraz konečne upečené a uložené v dózach na mastnom papieri a, čuduj sa svete, Celiina bolesť hlavy akoby zázrakom pominula. Celia si obula sandál a naznačila Lottie, že už idú. Prehodila si cez plecia sveter a narýchlo si v zrkadle prihladila vlasy.
„Tak kam idete, dievčatá?“
„Do kaviarne.“
„Do parku.“
Celia a Lottie to povedali naraz, potom na seba vyplašene pozreli, akoby si to navzájom vyčítali.
„Ideme aj tam, aj tam,“ vyhlásila Celia rázne. „Najprv do parku, potom na kávu.“
„Budú sa pusinkovať s chlapcami,“ ozvala sa Sylvia, ešte vždy sklonená nad albumom. Strčila si koniec vrkoča do úst. Podchvíľou si ho vyťahovala hodvábne mokrý.
„Mmmmmmmmua. Fuj! Cmuk-cmuk.“
„Nepite veľa kávy. Dobre viete, že z toho musíte chodiť na záchod. Lottie, srdiečko, daj pozor, aby Celia nepila veľa kávy. Najviac dve šálky. A o pol siedmej nech ste nazad.“
„Na hodine náboženstva sme sa učili, že zem sa o nás postará,“ Freddie zdvihol pohľad.
„A vidíš, zjedol si trávu a bolo ti zle,“ podotkla Celia. „Nemôžem uveriť, že ho nevieš donútiť, aby to po sebe upratal, mami. Jemu sa všetko prepečie.“
Pani Holdenová si vzala okuliare, pomaly si ich dala na nos. Tvárila sa ako človek, ktorému sa len tak-tak darí udržať sa na hladine rozbúreného mora a tvrdí, že je na suchej zemi, hoci očividne nie je. „Freddie, choď povedať Virginii, aby priniesla handru. Dobrý chlapec! A ty, milá Celia, sa netvár tak zhrozene. Lottie, naprav si blúzku, srdiečko. Vyzeráš čudne. Tak teda, dievčatá, dúfam, že nejdete obzerať tú novú paniu, však nie? Nechceme, aby si myslela, že obyvatelia Merhamu sú nejakí dedinčania a len postávajú s otvorenými ústami.“
Na chvíľu zavládlo ticho – Lottie videla, ako Celii zružoveli uši. Ona ich nemala ani trochu teplé, za tie roky sa naučila hocičo zapierať aj pred tvrdšími ľuďmi. „Z kaviarne pôjdeme rovno domov, pani Holdenová,“ vyhlásila Lottie rázne. Samozrejme, mohlo to znamenať čokoľvek.

—

Bol to deň veľkého rozruchu, ľudia prichádzali sobotnými vlakmi z Liverpool Street, iní, len o niečo menej bledí, sa neochotne vracali do mesta. V takýchto dňoch po chodníkoch chodili chlapci a tlačili narýchlo zmontované drevené vozíky dovysoka naložené kuframi. Za nimi kráčali vyčerpaní muži v pekných letných oblekoch, držali pod pazuchu manželky a tešili sa, že za pár pencí môžu začať každoročnú dovolenku ako králi. Alebo aspoň nemusia vláčiť svoje kufre do hotela.
Takže ten príchod takmer nikto nevidel a nehovoril o tom. Pravda, okrem Celie Holdenovej a Lottie Swiftovej. Sedeli na lavičke v mestskom parku s výhľadom na štvorkilometrové nábrežie a fascinovane hľadeli na sťahovacie auto, zelenú kapotu bolo pod borovicami ledva vidieť, ligotala sa v popoludňajšom slnku.
Pod nimi sa doľava ťahali vlnolamy ako tmavé zuby na hrebeni, odliv sa valil po mokrom piesku, drobné postavičky čelili nezvyčajne silnému vetru. Neskôr sa dievčatá zhodli v názore, že príchod Adeline Armandovej sa takmer rovnal príchodu kráľovnej zo Sáby. Teda, keby sa kráľovná zo Sáby rozhodla prísť v sobotu počas najrušnejšieho týždňa mernhamskej letnej sezóny. To znamenalo, že všetci ľudia – pani Colquhounsová, Alderman Elliottovci, domáce panie z Parade a im podobní –, na ktorých sa normálne dalo spoľahnúť, že posúdia extravagantné spôsoby nových príchodzích s plnými nákladnými autami kufrov, s veľkými obrazmi, na ktorých neboli portréty členov rodiny ani cválajúce kone, ale veľké farebné machule namaľované bez nejakej predlohy, množstvo kníh a artefaktov, očividne zahraničných, nestáli mlčky pri bránkach a nepozorovali vytrvalú procesiu, ktorá mizla v dome na nábreží postavenom v štýle art deco, dlho neobývanom. Stáli v rade u mäsiara na Marchant Street alebo sa ponáhľali na stretnutie spolku majiteľov penziónov.
„Pani Hodgesová vravela, že pochádza z kráľovskej rodiny. Maďarskej alebo akej.“
„To nemyslíš vážne.“
Celia hľadela na priateľku s vyvalenými očami. „No vážne. Pani Hodgesová sa rozprávala s pani Anstyovou, ktorá pozná právnika alebo koho, kto mal na starosti dom, a skutočne je to nejaká maďarská princezná.“
Dolu pod nimi si rodiny uchmatli kúsky pláže, rozdelili si ich medzi sebou a teraz sedeli za pásikavými vlnolamami alebo sa uchýlili pred búrlivým morským vetrom do plážových chatiek.
„Armandová nie je maďarské meno.“ Lottie zdvihla ruku, aby jej vlasy prestali liezť do úst.
„Ach! A to ako vieš?“
„Je to blbosť, nemyslíš? Čo by maďarská princezná robila v Merhame? Určite by sa radšej usadila v Londýne. Alebo na Windsorskom hrade. Nie v tejto ospalej diere.“
„Určite nie v tvojich končinách Londýna,“ poznamenala Celia opovržlivo.
„Nie,“ pripustila Lottie, „nie v mojich končinách Londýna.“ Z Lottiných končín Londýna nepochádzal nikto zaujímavý. Východné predmestie bolo obstavané narýchlo vybudovanými továrňami, z jednej strany stáli chrbtom k plynárňam, z druhej strany k celým hektárom nevábnych slatín. Keď ju v prvých rokoch vojny evakuovali do Mernhamu, musela sa pretvarovať, keď sa jej súcitní dedinčania pýtali, či jej chýba Londýn. A rovnako ju ohromilo, keď sa jej pýtali, či jej chýba rodina. Potom sa prestali pýtať.
Lottie sa v skutočnosti vrátila domov na dva roky pred koncom vojny a potom, po množstve horúčkovitej korešpondencie medzi Lottie a Celiou a často vyslovovanom názore pani Holdenovej, že pre Celiu je dobré, že má priateľku vo svojom veku, no okrem toho človek musí niečo urobiť pre komunitu, nie? A tak ju pozvali, aby sa vrátila do Mernhamu, najprv len na prázdniny, ale časom sa prázdniny zmenili na školský rok. A teraz Lottie brali, akoby patrila do rodiny Holdenovcov, možno nie ako pokrvná príbuzná a určite nie na ich spoločenskej úrovni (toho prízvuku z East Endu sa nikdy nezbaví), no stala sa súčasťou dediny a už sa o jej prítomnosti prestalo hovoriť. Okrem toho v Mernahme boli zvyknutí, že ľudia prichádzajú a nevracajú sa domov. To malo na svedomí more.
„Vezmeme tam niečo? Kvety? Aby sme mali zámienku ísť dnu…?“
Lottie videla, že Celia sa cíti zle pre tie predchádzajúce poznámky – teraz nasadila úsmev Moiry Shearerovej, pri ktorom jej bolo vidieť spodné zuby. „Nemám peniaze.“
„Nie kúpené. Vieš, kde nájdeme pekné poľné kvety, bude dosť aj pre tvoju mamu.“ Lottie si uvedomovala, že v poslednej vete znel náznak roztrpčenia.
Dievčatá vstali z lavičky a pobrali sa na kraj parku, kde jednoduché železné zábradlie označovalo začiatok chodníka na útese. Lottie často chodila po tejto trase za letných večerov, keď ju zmohli hluk a potláčaná hystéria domu Holdenovcov. Rada počúvala čajky a chriaštele poletujúce vo vetre nad jej hlavou – vtedy si pripomínala, kto je. Takéto sebapozorovanie by pani Holdenová považovala za neprirodzené, alebo aspoň prehnané, a Lottina kytica sa zíde. Ale keď takmer desať rokov žila v cudzom dome, naučila sa obozretnosti, citlivo vnímala potenciálne domáce turbulencie, akoby odporujúce faktu, že ešte celkom nevyšla z puberty. Koniec koncov bolo dôležité, aby ju Celia nevnímala ako konkurenciu.
„Videla si, ako tam nesú škatule na klobúky? Najmenej sedem, nie?“ Celia sa sklonila. „Čo toto?“
„Nie, tie kvety za pár minút zvädnú. Natrhajme z týchto fialových. Tam pri veľkej skale.“
„Musí mať kopu peňazí. Mama hovorí, že také čosi stojí majland. Rozprávala sa s dekoratérmi a vraj tam bol totálny bordel. Odkedy sa MacPhersonovci presťahovali do Hampshiru, nikto tam nebýval. To je asi… koľko? Deväť rokov?“
„Neviem. S MacPhersonovcami som sa nikdy nestretla.“
„Obaja boli príšerne nudní, ona nosila topánky deviatky. Podľa pani Anstyovej tam nie je jediný poriadny kozub. Je to tam spustošené.“
„Záhrada je samá burina.“
Celia zastala. „Ako vieš?“
„Zopár ráz som tadiaľ prešla, keď som bola na prechádzke.“
„Ty líška prešibaná! Prečo si ma nevzala so sebou?“
„Nechcela si sa prechádzať.“ Lottie pozrela poza ňu na nákladné auto a zmocnilo sa jej tiché vzrušenie. Boli zvyknuté, že ľudia prichádzali – koniec koncov do Merhamu sa chodilo na dovolenky, letnú sezónu zdôrazňovali noví návštevníci, prichádzali a odchádzali celkom ako príliv a odliv –, ale predstava, že ten veľký dom bude znova obývaný, vniesla do uplynulých dvoch týždňov isté očakávanie.
Celia sa znova venovala kvetom. Keď si ich ukladala do kytice, vietor jej zdvihol vlasy, zaviali jej ako zlatá plachta. „Myslím, že otca nenávidím,“ vyhlásila a pohľad zrazu uprela na obzor.
Lottie zmeravela. Večere Henryho Holdena so sekretárkou radšej nekomentovala.
„Mamina je hlúpa. Jednoducho sa tvári, že sa nič nedeje.“ Na chvíľu zavládlo ticho, prerušované iba prenikavým škrekotom čajok nad nimi. „Páni, už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem,“ vyhlásila napokon.
„Mne sa tu páči.“
„Áno, ale ty sa nemusíš dívať, ako sa tvoj otec strápňuje.“ Celia sa obrátila k Lottie, otrčila jej ruku s kvetmi. „Tak. Myslíš, že to stačí?“
Lottie pozrela na kvety. „Fakt tam chceš ísť? Chceš zízať na jej veci?“
„A ty nie, matka predstavená?“
Dievčatá sa na seba usmiali a rozbehli sa k mestskému parku, svetre a sukne za nimi len tak viali.

—

Príjazdová cesta k vile Arcadia bola kedysi kruhová, susedia si ešte vždy spomínali na rady dlhých nízkych áut, ktoré s vržďaním zastávali na štrku pred vchodom, potom pôvabne pokračovali dookola a vyšli cestičkou. Kedysi to bol významný dom, situovaný medzi železničnou traťou (tá poloha bola taká dôležitá, že domy v Mernhame označovali slovami „vonku“ a „vnútri“). Dom postavil Anthony Gresham, najstarší syn waltonovských Greshamovcov, keď sa vrátil z Ameriky, tam si zarobil majetok výrobou zdanlivo obyčajného strojového zariadenia, ktoré kúpila firma General Motors. Hrdo vyhlásil, že chce, aby dom vyzeral ako dom filmovej hviezdy. V Santa Monice videl dom, ktorého majiteľkou bola slávna herečka nemého filmu – bol to dlhý, nízky a biely dom s veľkými sklenými plochami a menšími okienkami ako na lodi. Podľa neho ten dom mal pôvab a hovoril o nových svetoch a odvážnej žiarivej budúcnosti (iróniou osudu jeho budúcnosť nebola dlhá – zahynul ako štyridsaťdvaročný, zrazilo ho auto. Rover.) Keď dom konečne dostavali, niektorých Mernhamčanov vydesila jeho modernosť a dôverne sa jeden druhému sťažovali, že tam „nezapadá“. Takže keď sa jeho ďalší obyvatelia, spomínaní MacPhersonovci, o pár rokov z domu vysťahovali, daktorým starším dedinčanom zvláštne odľahlo, hoci nahlas to nepovedali. Severná strana príjazdovej cesty teraz úplne zarástla burinou, pri bránke, pri ktorej sa kedysi začínal chodník k moru, ju ukončilo černičie a baza. To vyvolalo veľkú nespokojnosť a nadávky šoférov dodávkových vozidiel, keď vyložili posledný náklad a usilovali sa vycúvať jeden okolo druhého, ale nedalo sa, bránilo im v tom auto, ktoré prišlo po nich.
Lottie a Celia chvíľku postávali, pozorovali červené tváre a spotené čelá mužov – ešte vždy nosili dnu nábytok, až kým z domu nevybehla vysoká žena s dlhými gaštanovými vlasmi prísne stiahnutými do uzla, mávala zväzkom kľúčov a prosila: „Vydržte chvíľku. Počkajte. Presuniem ho ku kuchynskej záhrade.“
„Myslíš, že to je ona?“ zašepkala Celia, nevysvetliteľne prikrčená za stromom.
„Odkiaľ to mám vedieť?“ Lottie zatajila dych, Celiino tajnostkárstvo v nej vyvolalo rozpaky. Tisli sa k sebe, vykukovali spoza stromu, pridŕžali si široké sukne, aby im ich nerozvievalo.
Žena si sadla do auta a pozrela na prístrojovú dosku, akoby rozmýšľala, čo má robiť. Potom si úzkostlivo zahryzla do spodnej pery, naštartovala, hodila spiatočku, zhlboka sa nadýchla a vystrelila dozadu, pričom vrazila do prednej mriežky sťahovacieho auta.
Na chvíľu zavládlo ticho, potom jeden z chlapov nahlas zahrešil a ozvalo sa dlhé trúbenie. Vtedy žena zdvihla hlavu a dievčatá si uvedomili, že si zrejme zlomila nos. Všade bola krv – na svetlozelenej blúzke, na rukách, dokonca aj na volante. Sedela vystretá na sedadle, mierne ohromená, pozrela sa dolu a začala hľadať niečo, čím by zastavila krvácanie.
Lottie sa rozbehla cez trávnik zarastený burinou, v ruke mala vreckovku. „Nech sa páči,“ dobehla k žene vo chvíli, keď sa okolo auta zhlukli kričiaci ľudia. „Vezmite si vreckovku. A zakloňte hlavu.“
Celia pribehla za Lottie a dívala sa na ženinu zakrvavenú tvár. „Musel to byť hrozný náraz,“ nadhodila.
Žena prijala vreckovku. „Veľmi ma to mrzí,“ povedala šoférovi nákladného auta. „Mám problémy s hádzaním rýchlostí.“
„Nemali by ste jazdiť,“ vyhlásil šofér, ktorý mal brucho také veľké, že mu ho nestačila zakryť široká zelená zástera. V ruke držal zvyšok predného reflektora. „Veď ste sa ani nepozreli do spiatočného zrkadla.“
„Myslela som, že som zaradila jednotku. Tá je tesne vedľa spiatočky.“
„Odpadol vám nárazník,“ poznamenala Celia vzrušene.
„Veď to ani nie je moje auto. Ach bože!“
„Pozrite sa na môj reflektor! Budem musieť kúpiť nový. A to chce čas a peniaze.“
„Samozrejme.“ Ľútostivo prikyvovala.

Milan Buno, literárny publicista

The post Zakázané ovocie appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 15. mája 2018 – Šnúru štyroch koncertov odohrá na Slovensku a v Rakúsku svetoznámy džezový kontrabasista Miroslav Vitouš. Hudobník známy aj zo spoluprác s legendárnym trubkárom Milesom Davisom či saxofonistom Waynom Shorterom vystúpi v rámci jedinečného slovenského projektu Altar.

Album s rovnomenným názvom je unikátnym projektom renomovaných slovenských hudobníkov: saxofonistu Nikolaja Nikitina a vyhľadávaného džezového klaviristu a aranžéra Ľuboša Šrámeka. Tí kritikou oceňovaný album Altar pôvodne nahrali ako duet, v ktorom ako dvaja dlhoroční spoluhráči predstavujú širokej verejnosti nielen najobľúbenejšie skladby svojej vlastnej tvorby, ale aj témy velikánov Johanna Sebastiana Bacha či českého hudobného skladateľa Leoša Janáčka.

„Odporúčam každému, kto má rád kvalitnú a inovatívnu hudbu. Altar ocení ortodoxný džezový fanúšik, hipster, ale aj klasický hudobník,“ uviedol na margo albumu hudobný kritik Dávid Oláh. Jedinečnosť albumu, nesúceho prvky džezu, vážnej hudby, ale aj avantgardy či voľného prístupu, spočíva aj v tom, že na živých koncertoch nespája len dve hudobné osobnosti. V Bratislave, Martine i rakúskom Klagenfurte a Weissensee slovenské duo doplní aj džezová legenda českého pôvodu Miroslav Vitouš a rakúsky bubeník Klemens Marktl.

Marktl sa už v sprievode slovenských hudobníkov objavil. Stalo sa tak v rámci bratislavského dvojkoncertu, na ktorom vystúpil aj americký džezový basgitarista John Patitucci. Bubeník, kapelník a skladateľ rakúskeho pôvodu vychádza z tradície moderného džezu. U našich západných susedov je popritom považovaný aj za jeden z najvýraznejších talentov rakúskej džezovej scény. Hru na bicie nástroje študoval v Amsterdame, Haggu či v New Yorku, v súčasnosti pôsobí ako profesor na konzervatóriu v Klagenfurte.

Štvoricu hudobníkov uzatvára 70-ročný rodák z Prahy, kontrabasista Miroslav Vitouš. Svoju kariéru odštartoval na medzinárodnej hudobnej súťaži vo Viedni, ktorá mu zaistila štipendium na Berklee College of Music v americkom Bostone. Vitouš sa na americkej džezovej scéne etabloval rýchlo. Legendárna bola jeho spolupráca na albume Now He Sings, Now he Sobs (1968) známeho amerického klaviristu Chicka Coreu. Skladba z tohto albumu My Love and Only Love sa už dnes radí medzi džezové štandardy, pričom album samotný sa v roku 1999 dostal do Siene slávy Grammy.

V roku 1970 založil Vitouš spolu so saxofonistom Waynom Shorterom a keyboardistom Joeom Zawinulom legendárnu fusion kapelu Weather Report, v ktorej hrával aj džezový velikán Miles Davis. Jeho hudobné predstavy sa však po čase začali rozchádzať so zvyškom kapely, a tak sa vydal na vlastnú hudobnú dráhu. Natočil celý rad albumov, na ktorých hrali najslávnejšie džezové hviezdy a popri kontrabasistoch ako Niels-Henning Ørsted Pedersen, Brian Bromberg, Christian McBride, Scott LaFaro či Dave Holland sa zaradil medzi najlepších kontrabasistov na svete.

Koncerty pod názvom Altar prebehnú v Malom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave (17.5.), deň na to zasa v Barmuseu Budovy SNM v Martine (18.5.), v priestoroch kostola Pfarrkirche Herz Jesu Welzenegg v rakúskom Klagenfurte (20.5) či na podujatí Jazz Festival unterm Birnbaum v obci Weissensee (21.5.).

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, Ars Bratislavensis a SOZA.

PREDPREDAJ: https://www.ticketportal.sk/Event/ALTAR_live

FACEBOOK EVENT: https://www.facebook.com/events/157772781576418/

VIAC INFORMÁCIÍ: https://www.jazz.sk/articles/recenzia-cd-altar

The post Svetoznámy kontrabasista Miroslav Vitouš vystúpi so slovenskými džezmenmi už vo štvrtok v Bratislave appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 15. mája 2018 – Vo štvrtok 28. júna 2018 sa v hoteli Bôrik v Bratislave uskutoční odborná konferencia o informatizácii verejnej správy iDEME 2018 (Informatizácia až po dediny a mestá), ktorú tradične organizuje občianske združenie Partnerstvá pre prosperitu (PPP). Ide už o 11. ročník podujatia, ktorého spoluorganizátorom je tento rok Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu. Konferencie sa spravidla zúčastňuje 200 návštevníkov predovšetkým z verejného sektora. Podujatie bude tento rok venované štyrom základným okruhom: eGovernment, kybernetická bezpečnosť a GDPR, Smart Cities and Smart Regions a Broadband.

Podľa prezidenta PPP Milana Ištvána konferencia iDEME 2018 prinesie aktuálne pohľady na budovanie elektronických služieb verejnej správy na Slovensku, predovšetkým vo väzbe na národné eGovernment projekty Operačného programu Integrovaná infraštruktúra (OPII). Svetovým eGovernment trendom sa budú venovať prednášky z oblastí bezpečnosti a GDPR, Open Source, Open Data alebo aj blockchainovým technológiám vo verejnom sektore. Záujem bude podľa M.Ištvána aj o tému inteligentných miest a regiónov (Smart Cities a Smart Regions), keďže je čoraz viac atraktívnou aj pre slovenské samosprávy a tie majú záujem o sledovanie svetových trendov a výmenu skúseností s realizáciou modernizačných projektov. Samostatný blok konferencie bude venovaný aktuálnym otázkam rozvoja širokopásmovému internetu na Slovensku, v rámci ktorého bude predstavená dopytová výzva OPII „WiFi pre Teba“.

Záštitu nad konferenciou iDEME 2018 prevzal Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu. Striebornými partnermi konferencie sú slovenská spoločnosť Aliter Technologies a FORTINET. Partnermi podujatia sú spoločnosti ANTIK Technology, Asseco Central Europe, Cisco Systems, Red Hat CEE, SAP Slovensko. Sponzormi sú DITEC a QBSW. Vystavovateľom bude IT školiace stredisko GOPAS. Obsahovými a mediálnymi partnermi sú Fórum pre komunikačné technológie (CTF), magazín PC REVUE, Tlačová agentúra SITA a Výskumný ústav spojov Banská Bystrica (VÚS).

Registrácia na konferenciu iDEME 2018 je možná po vyplnení registračného formulára na stránke www.ideme.net.

Presný program konferencie a viac informácií o predchádzajúcich ročníkoch konferencie iDEME nájdete tiež na stránke www.ideme.net.

Mgr. Milan Ištván, v.r.
prezident PPP

The post Spustená registrácia na odbornú konferenciu iDEME 2018 appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 15. mája 2018 – Tretí májový utorok, ktorý tradične patrí Svetovému dňu mlieka, pripadá tento rok na 15. mája.  A to je príležitosť pripomenúť si benefity mlieka a  jeho konzumácie na zdravie človeka. Podľa špecialistov na výživu má stále pomerne slabé zastúpenie v našej výžive. Denne pije mlieko len 43 % detí, 45 % ho pije nepravidelne a 12 % nepije mlieko vôbec. Priemerná ročná spotreba Slováka je takmer 180 kilogramov mlieka a mliečnych výrobkov, avšak odporúčaná dávka je až 220 kilogramov.

V záujme zvýšenia spotreby mlieka sa Kaufland podieľa na viacerých aktivitách, ktoré k tomu smerujú. Či už je to podpora lokálnych dodávateľov, partnerstvo v dlhodobom projekte Adoptuj kravičku, alebo najnovšie dlhodobé zlacnenie trvanlivého mlieka.

Podpora malých výrobcov

Medzi lokálnymi dodávateľmi, ktorých produkciu nájdete v Kauflande, patria napríklad Syrmix Zázrivá s unikátnym produktom Zázrivské vojky a ďalšími z ovčieho, kravského aj kozieho mlieka, Poľnohospodárske družstvo Gader s čerstvým mliekom a jogurtami, či lokálny výrobca Pavol Mandinec so svojimi syrovými niťami a korbáčikmi. „Prevádzka našej mliekarne sa nachádza v areáli družstva v Hornom Srní. Predtým sme vyrábali v malej kolibe na salaši nad obcou. Špecializujeme sa výhradne na ovčie produkty: bryndzu, jogurty, žinčicu, nite, parenice a syry. Klasický biely ovčí syr máme v slanej verzii, tiež ochutený, údený, ale aj zrejúci syr. Vďaka tomu, že sa naše výrobky predávajú už aj v Kauflande nás pozná viac ľudí a v mestách, do ktorých by sme inak naše výrobky nedodávali,“ hovorí Michaela Čuhárová z Poľnohospodárskeho družstva Vlára Nemšová.

Partner projektu

Zvýšiť spotrebu mlieka a mliečnych výrobkov má hravou formou napomôcť aj projekt Adoptuj kravičku určený deťom a kolektívom. Umožňuje fiktívnu adopciu kravy, ktorá skutočne žije na niektorej zo slovenských fariem. „Za nákup 10 mliečnych výrobkov, napríklad aj nízkotučného, polotučného alebo plnotučného trvanlivého mlieka privátnej značky K-Classic, si môže ktokoľvek adoptovať kravu a ďalej sa o ňu formou hry starať,“ vysvetľuje hovorkyňa Kauflandu Lucia Langová. Svojej kravičke môže vybrať meno, dostane jej rodný list a ďalším nákupom mliečnych výrobkov sa o ňu stará, pričom ukazovateľom spokojnosti je tzv. šťasťomer. Súčasťou kampane je deň otvorených dverí na farmách, počas ktorých môžu rodičia s deťmi svoje adoptované kravy navštíviť. Jednou z tých, ktorí si kravičku vlani adoptovali, je aj ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná.

Potravina pre každého

„V dnešnej dobe sa často stretávame s názormi, že mlieko nie je vhodná potravina pre človeka. Faktom však je, že obsahuje mnoho zdraviu prospešných látok, ako napríklad vitamíny A, D, skupiny B, vápnik, fosfor, mliečne bielkoviny a mliečny tuk. Zohráva tiež dôležitú úlohu pri prevencii osteoporózy, ktorá je u nás pomerne častá,“ zdôrazňuje výživová špecialistka Klaudia Ilčíková. Na pultoch predajní Kaufland preto nechýba široká ponuka čerstvých mliek od viacerých slovenských výrobcov, napríklad Tatranskej či Levickej mliekarne, a najnovšie pristúpil Kaufland v záujme zvýšenia spotreby mlieka, aj k dlhodobému zlacneniu trvanlivých mliek, vrátane privátnej značky K-Classic. Napriek tomu, že konzumácia mlieka má veľa výhod, mnohí ľudia majú problém s jeho trávením. Pre ľudí trpiacich laktózovou intoleranciou, neznášanlivosťou na kazeín, alebo iné mliečne bielkoviny ponúka Kaufland pod privátnou značkou K-take it veggie rastlinné mlieka, ako sójové či mandľové, ktoré sú prirodzene bezlepkové a bezlaktózové.

The post Kaufland podporuje vyššiu spotrebu mlieka, preto dlhodobo zlacňuje viaceré jeho trvanlivé druhy appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 14. mája 2018 – Uplynuli už vyše dva roky odkedy sa do kresla ministra životného prostredia posadil László Sólymos. Ako uviedol, jeho cieľom je urobiť z envirorezortu príklad otvoreného ministerstva, ktoré podporuje politiku otvorených dverí.

„Odbornú verejnosť vnímam ako nášho partnera a širokú verejnosť považujem za nášho klienta, ktorý má právo na informácie a samozrejme aj na riešenia,“ uviedol minister László Sólymos s tým, že dôkazom je napríklad založenie Inštitútu environmentálnej politiky a tvorba Envirostratégie 2030.  Na spomínanom dokumente pracovalo cez 160 odborníkov z rôznych oblastí, rezortov, neziskových a odborných organizácií. „Okrem toho sme dostali až 800 podnetov od verejnosti v rámci dobrovoľne ponúknutého online pripomienkovania,“ dodal.

Za ďalší úspech šéf envirorezortu označil boj proti skládkam, keďže sa zaviedli miliónové pokuty pre prevádzkovateľov skládok, ktoré nedodržujú pravidlá. Minister vyzdvihol i stopku budovaniu nových skládok, spoplatnenie plastových tašiek, či plánované zvyšovanie skládkovného. „Súčasné poplatky za skládkovanie sú u nás v porovnaní s okolitými krajinami najnižšie a vďaka tomu je skládkovanie na Slovensku najlacnejším spôsobom nakladania s odpadom. Zvýšenie poplatkov chceme preto nastaviť tak, aby motivovalo občanov k triedeniu,“ uviedol.

Pri ochrane ovzdušia minister pochválil novú legislatívu, ktorá sprísňuje emisné limity pre stredne veľké spaľovacie zariadenia, dáva samosprávam možnosť vyhlasovať emisné zóny a dáva verejnoprávnym médiám povinnosť informovať včas o smogových udalostiach. Envirorezort navyše prvýkrát v histórii vyhlásil výzvu na podporu nákupu elektromobilov, o ktorú môžu samosprávy požiadať Environmentálny fond do 2. mája.

Zásadné pokroky sa podľa Sólymosa dosiahli i pri ochrane vody a v boji so suchom. „Program H2ODNOTA JE VODA obsahuje opatrenia vo viacerých oblastiach a sektoroch, ktorými chceme predchádzať problémom spôsobeným suchom. Až 17 percent územia Európy je totiž poznačené suchom. A hoci na Slovensku máme dostatočnú zásoby kvalitnej vody, nesmieme zaspať na vavrínoch,“ objasnil. Ďalšími krokmi pri ochrane vody bola novela, ktorá zavádza povinnosť pripojiť sa ku kanalizácii do roku 2021 a príprava Lex Žitný ostrov – zákona, ktorý má priniesť komplexný prístup ochrany chránených vodohospodárskych oblastí, ako i trojrezortné kontroly.

Úspechy dosiahol rezort i pri ochrane prírody, keďže sa sústava chránených území NATURA 2000 rozšíri o 32-tisíc hektárov, schválilo sa šesť programov starostlivosti o chránené vtáčie územia a vypracovali sa programy záchrany hlucháňa hôrneho, korytnačky močiarnej, sokola červenonohého a jasoňa červenookého.

Na záver ešte šéf envirorezortu vyhlásil, že považuje za nevyhnutné pokračovať v prácach na zonácii národných parkov, ktorou zatiaľ prešli len Pieniny a Slovenský raj. „Práve skúsenosti zo Slovenského raja nám ukazujú, ako v praxi úspešne uplatňovať nové nástroje kompenzácii neštátnym vlastníkom lesov. Ukončenie zonácie umožnilo naštartovať nové ekologické a turistické aktivity v národnom parku, ako je splav Hornádu alebo sprístupnenie rokliny Kyseľ po 40. rokoch. Zonácia tak prináša príležitosti na rozvoj celému regiónu,“ukončil.

The post Historická podpora elektromobilov i boj proti skládkam. Sólymos zhodnotil dva roky na envirorezorte appeared first on PR servis.

KOŠICE 14. mája 2018 – Pochádza z Nižnej Šebastovej pri Prešove, už počas štúdia pražskej FAMU svojimi filmami provokoval bývalý režim a neskôr založil jedno z najobľúbenejších domácich filmových podujatí, Febiofest. Fero Fenič vo svojom výbere pre Art Film Fest predstaví kľúčové filmy vlastnej tvorby, ale aj diela prepojené motívom osudovosti, o ktorých je presvedčený, že by nemali uniknúť pozornosti festivalového publika.

Sekcia Fero Fenič pozýva napríklad ponúkne divákom unikátnu možnosť pozrieť si prierez režisérovou úspešnou krátkometrážnou tvorbou. V pásme krátkych dokumentov nebude chýbať jeho prvý školský film Človečina (1975), ktorý bol zároveň študentským debutom Vilka Filača, neskoršieho kameramana najznámejších snímok Emira Kusturicu. Príbeh neveľmi úspešnej mladej kapely sleduje Feničov profesionálny debut Diadém (1978), ktorý nadväzuje na poetiku československej novej vlny a zobrazením životných smoliarov sa vymyká spomedzi väčšinovej tvorby v dobe svojho vzniku. Dvojjazyčný názov Odsud – potiaľ (1992) nesie prvá časť televízneho cyklu OKO, ktorý pre Českú televíziu celých sedem rokov nakrúcalo Feničovo štúdio autorskej tvorby FEBIO (FEničov BIOgraf).

„Dnes už je ťažké popisovať dobové okolnosti ich vzniku, akú to vyžadovalo urputnosť presadiť nejakú tému, s akou vytrvalosťou a koľkými kontrolnými stanovišťami sa musel ten maratón prebehnúť,  či aký boj sa musel viesť o každý meter záberu a čo nasledovalo v cieli, keď nerozhodoval výkon, ale ideologická komisia,“ hovorí Fero Fenič o nakrúcaní viacerých svojich diel.

Slová potvrdzuje aj príbeh jeho celovečerného hraného debutu, sociálnej drámy Džusový román z roku 1984. Vďaka intenzívnemu zobrazeniu beznádejnej atmosféry doby a mizivej životnej perspektívy mladých ľudí skončila snímka v trezore. Na plátna československých kín sa dostala až po piatich rokoch od svojho vzniku, počas Art Film Festu nebude chýbať na tých košických.

Jedným z titulov, ktoré Fero Fenič predstaví vo svojom výbere, je aj film českej dokumentaristky Olgy Sommerovej Magický hlas rebelky (2014). Sommerová, ktorá bola jeho spolužiačkou počas vysokoškolských štúdií, zdokumentovala životný príbeh speváčky Marty Kubišovej. Okrem príbehu silnej ženy nakrútila tiež svedectvo o dobe a režime, ktorý nemilosrdne menil osudy ľudí.

Témou osudovosti, ale aj inakosti sa zaoberá temná dráma Krajina búrok (2014), nesmierne zrelý a skutočnými udalosťami inšpirovaný debut režiséra Adama Császiho. Na maďarskom vidieku sa v zvláštnom milostnom trojuholníku stretávajú miestny mladík, neúspešný futbalista a jeho nemecký priateľ. Idylu slobodného života v nekonečnej krajine však postupne napĺňa dusno, ktoré môže predznamenávať búrku.

Minimalizmus a provokatívnosť bez zábran sú poznávacími znakmi titulu Twentynine Palms (2003). Legendárny režisér Bruno Dumont ním provokuje a prekvapuje, čo je dôvodom, pre ktorý sa dostal do Feničovho festivalového výberu. Cesta nesúrodej mileneckej dvojice do púštnej oázy očarí divákov svojím tajomnom a slobodomyseľnosťou, ale aj otvoreným prístupom k ľudskej sexualite.

Programová sekcia Fero Fenič pozýva bude súčasťou 26. ročníka Art Film Festu, ktorý sa uskutoční v Košiciach od 15. do 23. júna 2018.

Organizátori: ART FILM FEST s.r.o., FORZA, a.s.

Spoluorganizátori: Mesto Košice, K13, Košický samosprávny kraj

Festival finančne podporil: Audiovizuálny fond

Hlavní partneri: Tipos; Transpetrol; Východoslovenská energetika, člen innogy; Slovnaft; Nadácia SPP

Oficiálne autá festivalu: MOTOR – CAR Košice

Oficiálny festivalový hotel: Hotel Yasmin

Logistický partner festivalu: DHL Express Slovakia

Oficiálny festivalový prepravca: Czech Airlines

Reklamní partneri: NOVIS Poisťovňa, Slovak Business Agency, Keramon, Kino Úsmev, Železničná spoločnosť Slovensko, Aupark, Paneurópska vysoká škola, Film Europe Media Company, Omnia 2000, Omnia KLF, Omnia Holding SE, LGM

Oficiálni dodávatelia: Barzzuz, NOV s.r.o. Zebra, Tuli, Lyvina

Hlavní mediálni partneri: TVJOJ, Kinosála, JOJ Cinema, Nový Čas, Aktuality.sk

Mediálni partneri: Československo Channel, Festival Cinema Channel, Rádio Expres, Rádio Košice, SME, Korzár, Kam do mesta, webnoviny.sk, Bigmedia, Home media, Codes, Košice City Guide, Film.sk, www.kinecko.sk

Partneri: Film Europe Media Company, Autocont, Student Lab, Pension Horse Inn, Teledom, Carpano, KPK, Podnikateľka Slovenska, Krajská organizácia cestovného ruchu Košice Región Turizmus

The post Fero Fenič uvedie na Art Film Feste výber osudových filmov appeared first on PR servis.

Niekto povedal, že Cirkev nepotrebuje informačné technológie? Aby sme neboli prekvapení, že Cirkev v skutočnosti rieši veľmi podobné problémy ako c...

Facebook, Cambridge Analytica. Zneužitie osobných údajov v politickom zápase. Len niekoľko kľúčových slov zo škandálu, ktorý zatriasol Facebookom a...