Najväčšia detská párty, akú kedy Kuchajda zažila!  Mestská časť Bratislava-Nové Mesto vás v spolupráci s detskými jaslami a škôlkami HAPPY pozýva n...

BRATISLAVA 15. mája - Toto je nádherný, dojímavý a hlboko ľudský príbeh Šaty robia človeka. O mužovi, ktorý pochádzal z Československa, dokázal prežiť zverstvá nacizmu a napokon uspel...

Martina Greenfielda nazvali najvýznamnejším žijúcim krajčírom v Amerike a najzaujímavejším človekom na svete. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh.

Ako pätnásťročného ho spolu s rodinou odviedli z domova v Československu a previezli do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Zoči-voči sa tu stretol s anjelom smrti doktorom Josefom Mengelem. Navždy ho odlúčili od rodičov, sestier a bračeka.

Greenfield si spomína na zúfalstvo a strach, ktoré prežíval ako osamotený tínedžer v tábore smrti. Rozpráva, ako košeľa istého esesáka prudko zmenila ďalší priebeh jeho života. Naučil sa šiť, a keď začal košeľu nosiť pod väzenskou uniformou, pochopil, že odev má veľkú moc a človeku dokonca môže zachrániť život.

V deň, keď som si košeľu obliekol prvý raz, som pochopil, že oblečenie znamená moc. Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť. Celkom isto zachránili mňa.

Pravdaže, prvá lekcia krajčírstva v koncentračnom tábore sa sotva dala označiť za ideálne učňovstvo. Začal sa ňou však zvyšok môjho života. Hoci to znie čudne, roztrhnutá nacistická košeľa pomohla jednému Židovi vybudovať najslávnejšiu a najúspešnejšiu americkú spoločnosť na výrobu zákazkových oblekov.

Boh má úžasný zmysel pre humor.

Šaty robia človeka sú jedinečné pamäti, ktoré dodávajú nádej a obnovujú vieru v nezlomnosť človeka. Sú napísané s úprimnosťou odhaľujúcou dušu a niekedy aj so sarkastickým zmyslom pre humor. Je to príbeh muža, ktorý zažil nepredstaviteľné hrôzy, no neprestal snívať sen o úspechu.

Pozrite si VIDEO, čo o knihe hovorí spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, autorka bestsellera Mengeleho dievča:

Martin Greenfield sa narodil roku 1928 v obci Pavlovo v Československu. Ako jediný člen rodiny prežil holokaust a v roku 1947 sa dostal do Spojených štátov. Najskôr bol pomocníkom v istej newyorskej odevnej továrni, potom založil prosperujúcu spoločnosť na zákazkovú výrobu oblekov a vybudoval módne impérium.

Spolu so synmi dnes riadi firmu Martin Greenfield Clothiers v Brooklyne v New Yorku, preslávenú výrobou ručne šitých pánskych odevov pre najsilnejších a najvplyvnejších mužov na svete.

Obliekal slávne a mocné osobnosti Washingtonu a Hollywoodu vrátane prezidentov Dwighta D. Eisenhowera, Billa Clintona a Baracka Obamu, celebrít ako Paul Newman, Leonardo DiCaprio a Jimmy Fallon či hviezd filmov Martina Scorseseho.

Tento skutočný príbeh prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.

Začítajte sa do novinky Šaty robia človeka:

STRETNUTIE S MENGELEM

Vraví sa, že človek si najskôr všimne čiesi topánky.
Tie jeho ešte vždy v duchu vidím. Kožené čižmy, tmavé ako noc, lesklé ako zrkadlá. Nikdy predtým som také nevidel. V československom mestečku Pavlovo, kde som vyrastal, všetci vlastnili statok, a preto nosievali čižmy. Nie však ligotavé, nie takéto.
Z hornej časti čižiem mu trčali zvlnené nohavice bez pukov. Vyžehlenú košeľu mal zastrčenú za opaskom. Po saku, šitom na mieru a s veľkým množstvom lesklých gombíkov, sa môj pohľad dvíhal k jeho tmavým, dozadu uhladeným vlasom. Tvár mal elegantnú a pokojnú, v jednom oku zvieral blyšťavý monokel.
Vtedy som ešte nevedel, že tohto muža prezývajú anjel smrti. Netušil som, že Dr. Josef Mengele je nacistický lekár, ktorý vykonáva amputácie bez anestézie, vyberá a zhromažďuje modré očné gule, hádže živé bábätká do praskajúceho ohňa a dáva dvojčatám cukríky, aby ich vzápätí strelil do krku a ich telá použil na lekárske pokusy.
Nepočul som o ničom podobnom. Ako by som aj mohol? Bol som iba pätnásťročný chlapec. Stál som v rade v Auschwitzi a bolo mi jasné len to, že môj otec Joseph Grünfeld, matka Tzyvia, sestry Simcha a Rivka, päťročný braček Sruel Baer a ja, Maximilian, sme sa ocitli v šlamastike a ďaleko od domova.

*

Rozpoviem vám, ako sme sa dostali do Auschwitzu. V apríli roku 1944 na druhý deň pesachu Nemci a Maďari obklopili domy Židov v našom mestečku a dali nám hodinu, aby sme si zbalili všetko, čo dokážeme odniesť. Potom nás hnali takmer desať kilometrov, natlačili do dobytčích vagónov a vlakom previezli do Mukačeva (vtedy ležalo v Maďarsku, dnes tvorí súčasť juhozápadnej Ukrajiny). Všetko sa udialo nesmierne rýchlo.
Vlak fukotal a po devätnástich kilometroch sme dorazili do Mukačeva. Najhoršie boli predstavy, nie vedomosti. Niekedy sa v duchu prenesiem naspäť do Mukačeva a uvažujem, aké myšlienky a pocity museli víriť v hlavách mojich rodičov. Vedeli, aký osud nás čaká? Pripravili si plán pre prípad, že našu rodinu rozdelia? Tvárili sa pred Simchou, Rivkou, Sruelom Baerom a predo mnou, že sa nič nedeje? Alebo si mysleli, že náš pobyt v gete bude dočasný a po vojne sa vrátime domov?
Toľko otázok, ktoré si kladiem doteraz. Toľko vecí, ktoré nemôžem vedieť.
Po príchode do Mukačeva nás Nemci nahnali do veľkej budovy, kde sídlila továreň na tehly. V okolí postavili drevené baraky. Naša rodina mala šťastie, že sa dostala dnu, pretože keď sa baraky zaplnili, ďalšie židovské rodiny museli zostať v stanoch.
Hoci sme v gete strávili iba mesiac, ustavične som rozmýšľal nad naším nádherným Pavlovom. Šťastnejšie mestečko ste hádam ešte nevideli. Žili sme v rozľahlých Karpatoch, iba niekoľko kilometrov od maďarských hraníc. Grünfeldovci boli známi a vážení. Starý otec Abraham postavil jedinú synagógu v našom mestečku. Asi päťdesiat židovských rodín, ktoré tam uctievali Pána, tvorilo jednu veľkú rodinu. Všetci sme sa schádzali počas šábesu (v sobotu). Každý priniesol čerstvú zeleninu z vlastnej záhrady, domáce chleby, slivovicu a výberové vína. Predstavovali sme súdržné mestečko. Bol to nádherný život.
Otec pracoval ako priemyselný inžinier a takmer každý týždeň cestoval. Cez prázdniny ma niekedy brával so sebou. Spávali sme v stanoch na staveniskách, lovili ryby v potokoch a jedli na poliach s robotníkmi. Tieto cesty som si veľmi cenil.
Otec býval často preč a starostlivosť o deti spočívala najmä na pleciach matky. Vychovala nás dobre. Mali sme vlastný statok, kravy, kurence a zamestnávali sme robotníkov, ktorí dbali o pozemok. Všetko sme si dopestovali sami a čerstvé. Ako zdroje svetla a tepla sme používali lampy a kachle. Doma sme hovorili v jidiš a v škole sme sa učili češtinu. Niekedy dospelí nechceli, aby sme čosi začuli, a vtedy rozprávali po nemecky.
Boli sme ortodoxní, no nie fanatickí. Rodičia sa ani zďaleka nesprávali tak zbožne ako matkini rodičia Geitel a Fischel Bergerovci, ktorí žili s nami. Trojročného ma matka vzala do hederu (náboženskej školy). Bol som najstarší, preto chcela, aby som sa stal dobrým príkladom pre súrodencov. Aj ja som po tom veľmi túžil.
Teraz však na ničom z toho nezáležalo. Bolo to celkom vzdialené. Ocitli sme sa v mukačevskom gete, kde sme čakali a trápili sa. Otca vymenovali za vedúceho geta. Dbal na to, aby rodiny zostávali pokope a každý bol sýty. Smel dokonca vyjsť bránou von a vrátiť sa dnu. Mohol utiecť, no neurobil to.
Nik v gete nerozprával o mŕtvolách a krematóriách. Ak aj ľudia uvažovali o takých veciach, nehovorili o nich, aspoň nie mne alebo mojim bratom a sestrám.
Pravdaže, už som vedel, že nacisti sú zlí. V Mukačeve som sledoval, ako traja príslušníci gestapa zrazili starého otca na dlážku, aby mu štvrtý mohol odrezať nádhernú dlhú bradu, ktorú si odmietol oholiť.
"Nie!" zvolal starý otec. "Je v nej moja sila!"
Aj tak mu ju odrezali.
Také výjavy z mladosti človeku nikdy nevyprchajú z mysle.
Čas strávený s Abrahamom vždy znamenal dobrodružstvo. Starý otec bol taký veľký a silný. Cvičil biele arabské kone a v zime ich zapriahol do saní, aby ma ťahali snehom. Zvonce ustavične cinkali. Ďalšie spomienky už nie sú také idylické. Napríklad tá, ako som si pri jazde na koni udrel hlavu o trám stajne. Starý otec mi ju obviazal, vysadil ma naspäť na koňa a položil mi ruky na opraty. Chcel ma tým naučiť, ako sa prekonáva strach. Dnes sa pri pohľade do zrkadla na jazvu usmejem.
Starý otec bol statočný. Raz naše mestečko prepadla banda lupičov. Starý otec práve prechádzal na druhú stranu mosta, keď ho jeden z nich napadol. Starý otec ho zrazil na zem, zubami sa mu zaboril do prsta a odhryzol ho. Chcel, aby muži pochopili, že na našu rodinu či mestečko nemajú útočiť.
V Mukačeve mu však odvaha proti Nemcom nepomohla. Videl som ho pritisnutého k zemi a poníženého, pozoroval som, ako po ňom gestapáci lezú a vysmievajú sa z jeho viery, a uvedomil som si, že jeho moc sa nikdy nevyrovná sile, ktorej sme mali čochvíľa čeliť. Zároveň to bola moja prvá lekcia náboženskej neznášanlivosti, po ktorej nasledovalo veľa ďalších. Postoj nacistov som nedokázal pochopiť a nerozumiem mu dodnes. Vraždiť ľudí pre ich náboženstvo? Nedávalo mi to zmysel. Už viem, že keď ľudia neuvažujú samostatne, dejú sa hrozné veci.
Otec bol vedúci geta, a preto našu rodinu naložili na posledný transport z Mukačeva do Auschwitzu. Nepovedali nám, kam smerujeme. Pamätám sa, ako som nehybne a mlčky stál v dobytčom vagóne a pevne zvieral rúčku mladšieho brata. Do Auschwitzu sme dorazili v noci. Vlak so škripotom pomaly zastal. Čakali sme, že sa otvoria dvere, no nestalo sa tak. Ľudia vo vozni naťahovali krky, aby štrbinou vyzreli von. Prešlo niekoľko hodín. V noci zostali zatvorení, a tak si museli uľaviť priamo vo vagóne. Členovia mojej rodiny sa chúlili k sebe, aby si udržali teplo a zostali pokojní.
Ráno do vozňa prenikli slnečné lúče a rozohriali nás. Napokon zdvihli západku, otvorili dvere a vagón zaplavilo svetlo. Spomínam si, ako som si vtedy pomyslel, že za takého krásneho dňa sa nemôže stať nič zlé. Mladícky optimizmus ma nepripravil na realitu, do ktorej sme mali vkročiť.
Zoskočili sme z vozňa a vychudnutí a mrzutí väzni nás postrkovali preč.
"Von! Von! Rýchlo! Rýchlo!" kričali.
Povedali nám, aby sme tašky a akékoľvek cennosti, čo sme si priniesli, položili na zem a pridali sa k zástupu, ktorý pomaly kráčal k bráne. Bolo to zlodejstvo v najväčšom možnom rozsahu. V krátkej chvíli Nemci zhabali výsledky driny a úsilia celých generácií. Vtedy sme si to však neuvedomovali. Hitlerov stroj na hromadné vraždenie navrhli tak, aby pracoval s bezohľadnou účinnosťou a z každého skonfiškovaného majetku vyťažil čo najväčšiu hodnotu. Väzňom so zlatými plombami vytŕhali zuby a vkladali ich do vedier s kyselinou, ktorá vypálila zvyšky kostí a kože. Ostrihali nás a vlasy použili na výrobu bômb s oneskoreným účinkom. Ničím sa neplytvalo, všetko sa zužitkovalo.
Spočiatku sme tam postávali a pomaly sa vliekli vpred, okradnutie nás trápilo zo všetkého najmenej. Bol som prinízky a nevidel som ponad dospelých. Konečne sme sa priblížili k začiatku radu a všimol som si Mengeleho. Nevyzeral ako netvor, ktorým bol. Dokonca pôsobil šarmantne.
Pred nami stálo už iba zopár rodín a nevedel som, čo mám robiť alebo očakávať. Napokon sme prišli na rad. Matka zovrela Rivke ruku a druhou rukou si pritískala k telu môjho mladšieho brata. Mengele stál ticho a pokojne pred nami. Prezrel si nás od hlavy po päty a potom mlčky naznačil matke, aby bračeka položila na zem. Chcel ju poslať doprava a Sruela Baera doľava. Matka však brata nepustila a zovrela ho ešte pevnejšie. Tentoraz jej Mengele prikázal, aby ho odložila. Odmietla. Ľahkomyseľne pokrčil plecami a matke, mladšiemu bratovi, mladšej sestre Rivke a starým rodičom naznačil, aby všetci prešli doľava. Nemci nám v snahe predísť panike či vzbure pokojne povedali, že odlúčenie bude iba dočasné a zanedlho sa vnútri opäť zídeme.
Nestalo sa tak.
"Uvidíme sa neskôr," ozvala sa matka, keď sa za nami obzrela ponad plece.
"Uvidíme sa neskôr," zopakoval som a zamával jej.
Vtedy som to ešte nevedel, no švihnutím obuška Mengele spečatil osud našej rodiny. V selekčnom rade v Auschwitzi som matku, mladšieho brata Sruela Baera a Rivku videl naposledy.
Otcovi, Simche a mne Mengele nariadil prejsť doprava. Bol som rád, že Simcha zostala s nami. Až dovtedy, kým mužov a ženy vpravo neoddelili a sestru od otca a odo mňa neodviedli. Veľmi dlho som nedokázal pochopiť, prečo ju Mengele neposlal doľava na spálenie. Teraz si však myslím, že odpoveď už poznám, a prenasleduje ma: Simcha bola vysoké a krásne dievča s hodvábnymi plavými vlasmi. Patrila teda medzi typy ľudí, ktorými bol Mengele z genetického hľadiska posadnutý. V tábore som počúval príbehy o tom, čo Nemci radi robievajú mladým a pekným židovským dievčatám. Nijaký brat sa však nedokáže takými myšlienkami zaoberať dlho, a preto som dúfal, že sú to iba chýry.

Milan Buno, literárny publicista

Inzercia

BRATISLAVA 15. mája - Skleróza multiplex je ochorenie, ktoré môže aj zdanlivo zdravým a vitálnym ľuďom, obrátiť život hore nohami. Je nevyliečiteľná – ale liečiteľná. Vyžaduje si však svedomitý prístup pacientov k liečbe, ktorí musia často okrem ochorenia bojovať aj s predsudkami, ktoré sa so sklerózou multiplex spájajú. Kampaň s mottom "Neskrývaj sa, vystúp z radu!" zvyšuje povedomie o tomto ochorení tisícich tvári, búra mýty, podporuje pacientov, aby sa o ochorení nebáli hovoriť.

Skleróza multiplex je ochorenie, ktoré podstatná časť spoločnosti vníma ako veľkú neznámu. Pacienti, ktorým bola diagnostikovaná sú často konfrontovaní zraňujúcimi výrokmi a nepravdivými tvrdeniami o ochorení – "skončíš na vozíku", "nebudeš môcť mať deti", "to je tá choroba, pri ktorej človek zabúda?". Tieto a mnohé ďalšie nepravdy sťažujú terapiu pacienta a odďaľujú potrebnú liečbu. Dnes však platí, že moderná medicína môže rozvoj ochorenia spomaliť.

Ochorenie prichádza bez varovania

Skleróza multiplex je chronické autoimunitné ochorenie, pri ktorom imunitný systém napáda vlastnú nervovú sústavu. Hovorí sa o nej aj ako o chorobe tisícich tvárí, môže mať veľmi rôznorodé prejavy a jej vývoj sa nedá nijak predvídať, lebo je tiež u každého pacienta iný. Objavuje sa bez varovania a spočiatku môže vyzerať len ako dôsledok "obyčajného" vyčerpania, prepracovanosti či stresu. Mnohí ľudia so sklerózou multiplex trpia ochorením dlhé roky, kým zistia, čo je skutočnou príčinou ich problémov - neustálej únavy, stále väčších problémov s pohybom, bolestí, problémov so zrakom či depresií. Pri skleróze multiplex sa môžu objaviť prakticky akékoľvek neurologické príznaky, ktoré často postupne spôsobujú fyzickú invaliditu a neuropsychiatrické poruchy.

Diagnostikovať sklerózu multiplex nie je vždy jednoduché. Neexistuje jednoznačný test, na základe ktorého by bolo možné s istotou potvrdiť diagnózu SM, preto treba pri diagnostike tohto ochorenia starostlivo posúdiť anamnézu, neurologické príznaky, ako aj výsledky zobrazovacích a laboratórnych vyšetrení. Včasná diagnostika a účinná liečba sú pre prognózu pacienta mimoriadne dôležité. "Na liečbu sklerózy multiplex neexistuje liek, ktorý by ju priamo vyliečil. Sú však také, ktoré ovplyvňujú jej priebeh, dokážu zmierniť alebo dokonca zastaviť prejavy choroby či predchádzať náhlemu prepuknutiu ďalších príznakov," objasňuje neurologička, MUDr. Slavomíra Kováčová. Cieľom dnešnej liečby je zabrániť nezvratnému poškodeniu centrálnej nervovej sústavy a čo najviac zmierniť fyzické a psychické postihnutie, ktoré prichádza s postupujúcou chorobou. Dôležité je však začať s liečbou včas.

Komunikácia pacienta a lekára je kľúčová

Na priebeh liečby má však zásadný vplyv aj zmysluplná komunikácia medzi pacientom a lekárom. V minulosti sa za ideálnu spoluprácu považoval skôr pasívny prístup pacienta, očakávalo sa, že pacient bude rešpektovať odporúčania lekára nielen čo sa týka liekov, ale aj životného štýlu. Samozrejmý bol rešpekt pacienta a autoritatívny prístup lekára k pacientovi. V súčasnosti sa však zdôrazňuje aktívny prístup a spoluzodpovednosť pacienta v súvislosti s liečbou. K efektívnej komunikácii môže svojím dielom prispieť práve samotný pacient. "Lepšie výsledky liečby je možné dosiahnuť, ak vie pacient jednoducho popísať svoj zdravotný stav, má predstavy o zlepšení a možnostiach liečby, ak otvorene hovorí o tom, čomu nerozumie, prípadne priamo popisuje vedľajšie účinky liečby, ktoré sa môžu v terapii vyskytnúť," približuje klinická psychologička PhDr. Pavla Nôtová, PhD.

Fyzická aktivita redukuje únavu a depresiu

Kým v minulosti sa v tradičnom ponímaní sklerózy multiplex pacientom fyzická aktivita neodporúčala, nedávne poznatky integrujú fyzické cvičenie do liečby sklerózy multiplex ako esenciálnu súčasť. Súčasný výskum poukazuje na značné benefity - zlepšenie aeróbnej kapacity a svalovej sily, mobility, únavy a kvality života. Poruchy pamäte a koncentrácie, ktoré sa liekmi neovplyvniteľné sa taktiež pravidelným cvičením dajú zmierniť. Odborníci pre pacientov so sklerózou multiplex odporúčajú aeróbne cvičenie – beh, bicykel, joga, pilates, ale aj silové tréningy s nižšou intenzitou. "Fyzický tréning sa pre pacientov s ľahkým až stredným stupňom zneschopnenia stáva najsľubnejšou nefarmakologickou liečbou. Redukuje únavu, depresiu a zlepšuje kvalitu života bez zhoršenia symptómov ochorenia. Preto je pre pacientov nesmierne dôležité nájsť si akúkoľvek aktivitu, ktorú vládzu vykonávať, od bežnej prechádzky a po náročnejšie pohybové aktivity. Nemenej významnou súčasťou komplementárnej liečby SM je stravovanie, ktoré má byť individualizované. V spolupráci s odborníkmi sme preto vytvorili šablónu na stravovanie SM pacienta s dôrazom na elimináciu prozápalových diétnych prvkov a zaradenie antioxidantov do stravy. Personalizovaný prístup zároveň umožňuje  zohľadňovať klinický stav pacienta,  jeho liečbu, či pridružené ochorenia,"  vysvetľuje MUDr. Darina Slezáková, PhD.

S ochorením súvisia aj tabuizované zdravotné ťažkosti

Depresia, únava, úzkostné či spánkové poruchy patria medzi neuropsychologické symptómy, ktoré môžu byť dokonca prvými prejavmi sklerózy multiplex. Napríklad únava je extrémne častým príznakom, ktorý sa vyskytuje s prevalenciou od 53 do 90%. Pacientov postihuje syndróm nepokojných nôh, zaznamenávajú slabosť končatín, sťažené písanie či bojujú s kognitívnymi poruchami pamäte a koncentrácie. S ochorením skleróza multiplex sa však spájajú aj urologické poruchy, o ktorých sa tak často nehovorí. Viac ako polovica pacientov trpí dysfunkciou dolného močového traktu – najčastejšími symptómami sú močová urgencia, inkontinencia či porucha vyprázdňovania močového mechúra. Počas vývoja sklerózy multiplex môže byť až 60% mužov postihnutých aj erektilnou dysfunkciou. Vzácne môžu byť aj poruchy erekcie ako prvý príznak sklerózy multiplex. Vyliečenie ochorenia dolných močových ciest v súčasnosti nie je možné. Ovplyvňuje to však kvalitu života pacienta a zasahuje do jeho telesnej, sexuálnej, emocionálnej, ale aj pracovnej, ekonomickej či spoločenskej oblasti. Problém neurogénnej dysfunkcie je často bagatelizovaný, až 30% pacientov o ňom totiž nehovorí vôbec. Ďalších 13% pociťuje dyskomfort pri diskusii o urologických poruchách. Počas terapie je však nevyhnutné, aby bol pacient v komunikácii s lekárom úprimný a jasne pomenoval aj problémy, o ktorých sa mu nehovorí ľahko. Uľahčí tým prácu nielen lekárovi, ale ovplyvní tým aj samotnú liečbu, respektíve progres ochorenia.

Neskrývaj ľudskosť, vystúp z radu!

Podporu pacientov so sklerózou multiplex sa v treťom ročníku projektu pod názvom "Neskrývaj sa, vystúp z radu. Môj život so sklerózou multiplex", rozhodlo kreatívne vyjadriť viacero slovenských osobností a influencerov.

Projekt realizovaný spoločnosťou Sanofi Genzyme a pod odbornou záštitou Slovenskej neurologickej spoločnosti má jeden hlavný cieľ, a to upriamiť pozornosť a dôraz na odstránenie predsudkov, ktorými je toto ochorenie sprevádzané. "Ako lekárka môžem povedať, že diagnostikovanie takého závažného ochorenia akým je skleróza multiplex je pre pacienta životnou zmenou. Aby bol jeho prístup k ochoreniu zodpovedný a liečba účinná, musíme aj my zdravotníci pristupovať k pacientovi menej formálne a hlavne empaticky. Mám preto radosť, že prostredníctvom tohto jedinečného projektu môže empatiu pacientom ukázať celá spoločnosť. Je dôležité vystúpiť z radu a odhodiť predsudky nielen pred sebou, ale aj ostatnými", vysvetľuje MUDr. Anna Cvengrošová.

Ambasádorkou tohtoročnej kampane sa stala trojnásobná olympijská víťazka Anastasia Kuzminová, ktorá pacientov so sklerózou multiplex podporuje, aby sa v boji s ochorením nevzdávali. "Všetky svoje víťazstvá som dosiahla vďaka tomu, že som sa nikdy nevzdala. Moje víťazstvá patria aj tým, ktorí bežali spolu so mnou, aj tým, čo mi verili a podporovali ma.  Zapojte sa do našej štafety! Neskrývajte sa, vystúpte z radu! Podporte aj Vy spolu s nami pacientov so sklerózou multiplex. Verím, že spolu vyhráme!"

"Teší nás, že máme možnosť už tretí rok realizovať projekt na pomoc pacientom s takým závažným ochorením, akým je skleróza multiplex. Uvedomujeme si, že práve podpora a vyjadrenie spolupatričnosti môže pacientom v boji s ochorením výrazne pomôcť. Mnoho pacientov je osamelých a bojuje so strachom a predsudkami. Chceme, aby pocítili, že v tom nie sú sami a veríme, že vďaka projektu sa nám podarí zvýšiť povedomie o tomto ochorení aj medzi širokou verejnosťou," povedala Ing. Beáta Kujanová, komunikačná manažérka spoločnosti Sanofi.

Do projektu sa zapojilo aj viacero známych osobností – herci, speváci, moderátori, športovci a ďalšie osobnosti spoločenského života. Svoju podporu pacientom  so SM vyjadrili symbolickým vymaľovaním plátených tašiek, ktoré budú verejnosti predstavené na tlačovej konferencii 14. mája v Bratislave. Poďakovanie za vyjadrenie podpory pacientom so sklerózou multiplex patrí: Vladimíra Ledecká, Števo Martinovič, Zuzana Vačková, Gabo Kocák, Kvetka Horváthová, Matej Tóth, Alena Stračiaková, Thomas Puskailer, Erika Barkolová, Jozef Dodo Kuriľák, Lucia Wirthová, Michal Sabo,  Karin Haydu, Roman Pomajbo, Karin Majtánová, Juraj Kemka, Adriana Kemka, Dušan Pašek, Natália Olcsváry Hatalová, Matej "Sajfa" Cifra, Veronika Cifrová Ostrihoňová, Maroš Molnár, Adriana Pešinová, Boris Bordács, Bibiana Ondrejková a influenceri:  lulusbakery - Lucia Gažová, L E N K A, Linda Babušík Adamčíková z blogu Lapkinn, fero_joke a marekkajan.

Počas tretieho ročníka kampane prichádzajú organizátori aj s edukačnými krátkymi filmami, v ktorých spojili lekárov aj pacientov a ich pohľad na problematiku ochorenia. Svoji podporu vo filmoch vyjadrila pacientom aj ambasádorka projektu Anastasia Kuzminová.

Viac informácií o skleróze multiplex a samotnom projekte, ako aj edukačné filmy nájdete na www.spolumozeme.sk, FB a Instagrame Spolumozeme.

Pacientom pomáhajú aj pacientske organizácie

Pre pacientov so závažným chronickým ochorením je okrem liečby veľmi nápomocné, keď si navzájom vymieňajú svoje skúsenosti, stretávajú sa, diskutujú a navzájom sa podporujú. Na Slovensku sa pacienti so sklerózou multiplex a ich blízki môžu obrátiť na dve profesionálne pacientske organizácie - Slovenský zväz sclerosis multiplex (SZSM) a Združenie sclerosis multiplex Nádej.

Slovenský zväz sclerosis multiplex, ktorý aktuálne zastrešuje 25 Klubov SM a viac ako 650 pacientov v rámci celého Slovenska, pripravil pri príležitosti Svetového dňa sklerózy multiplex v dňoch 14.-17. mája 2019 projekt pod názvom "Pri kávičke o SM". Cieľom je priblížiť problematiku SM širokej verejnosti a pacientom prostredníctvom osobných stretnutí s neurológom a psychológom z daného regiónu. "Účastníci budú mať na stretnutiach možnosť diskutovať s odborníkmi o veciach, ktoré ich zaujímajú či trápia. Stretnutia plánujeme oživiť tým, že vstup do kaviarní prispôsobíme príznakom a problémom  pacientov s SM (napr. hýbajúca sa podlaha, obmedzená viditeľnosť, a pod.)," hovorí prezidentka SZSM Jarmila Fajnorová.

"Zároveň počas tohto obdobia organizujeme verejnú  zbierku. V uliciach 22 väčších miest a v 6 dedinách  zvyšujú dobrovoľníci povedomie o SM tým, že rozdávajú brožúry a informačné materiály o SM a ľudí ozdobujú slnečničkami, nakoľko v roku 2003 bola slnečnica schválená na VV SZSM ako symbol esemkárov na Slovensku," dodáva Jarmila Fajnorová.

O aktivitách, ale aj regionálnych kluboch SZSM, je možné nájsť informácie aj na webovej stránke www.szsm.sk.

Rôznymi formami pomáha pacientom so sklerózou multiplex už mnoho rokov aj Združenie sclerosis multiplex Nádej, ktoré organizuje prednášky, rehabilitačné pobyty, poskytuje poradenstvo a pomoc, ale založilo aj Chránenú dielňu. Združenie Nádej tiež organizuje akcie na zvýšenie povedomia o ochorení medzi širokou verejnosťou. Medzi najvýznamnejšie patrí podujatie "Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek skleróze multiplex", ktorého myšlienka sa zrodila v hlavách samotných pacientov, aby tak rozšírili osvetu o ochorení v spoločnosti, čo sa im aj úspešne darí. Podujatie sa koná pod záštitou Richarda Rašiho (Popredseda vlády SR pre investície a informatizáciu) a svoju podporu pacientom vyjadril aj trojnásobný majster sveta Peter Sagan.

Pacienti so sklerózou multiplex a ich podporovatelia si spoločne piatykrát pripomenú svetový deň tohto ochorenia a Slovenský národný deň SM. "Osvetové cyklistické podujatie Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek skleróze multiplex odštartuje prvou etapou zo Štrbského Plesa v pondelok 20. mája," informovala predsedníčka združenia Jaroslava Valčeková. "Z roka na rok stúpa počet bicyklistov – pacientov, ktorí odbicyklujú celú trasu, teda 600 km. A rovnako tak stúpa aj počet zdravých cyklistov. Celé podujatie už získalo podobu veľkej atraktívnej akcie, zvyšuje záujem spoločnosti o sklerózu multiplex a informuje o ochorení.," dodáva Jaroslava Valčeková.

Viac informácií a aktivitách združenia a samotnom podujatí nájdete na www.nadej.net,  www.tatrydunaj.sk.

O spoločnosti Sanofi

Spoločnosť Sanofi je globálna biofarmaceutická spoločnosť zameraná na zdravie ľudí. Zameriavame sa na prevenciu rôznych ochorení prostredníctvom našich vakcín, poskytujeme pacientom inovatívnu liečbu, aby sme bojovali proti bolesti a utrpeniu. Pomáhame pacientom, ktorí trpia vzácnymi chorobami a podporujeme milióny ľudí s dlhodobými chronickými chorobami.

S viac než 100 000 zamestnancami vo viac ako 100 krajinách transformuje Sanofi vedecké inovácie na riešenia zdravotnej starostlivosti po celom svete.

Sanofi Genzyme, divízia spoločnosti Sanofi, už viac ako 30 rokov vyvíja nové lieky na zriedkavé choroby, sklerózu multiplex, onkologické a imunologické ochorenia. Snažíme sa zlepšovať kvalitu života pacientov a ich rodín.
Sanofi, Empowering Life

Kód materiálu: SACS.SA.19.05.0296
Vydané: 14.5.2019
Sanofi-aventis Pharma Slovakia, s.r.o. – Einsteinova 24 – 851 01 – Bratislava – www.sanofi.sk

Inzercia

BRATISLAVA 15. mája - Černicové dievčatá je príbeh o ženách so spálenou dušou, prevoňaný medovkou a materinou dúškou,  pretkaný tŕňmi, bolesťou a vierou  v zázraky zo zelenej záhrady.
"Každé ženské oči skrývajú príbeh. Černicové dievčatá skrývajú ale také, aké by žiadna žena zažiť nemala," tvrdí o knihe herečka a moderátorka Michaela Majerníková. "O takých je táto kniha, ktorá sa až prekvapivo ľahko číta. A potom je ešte o bylinkách, na ktoré sa môžete vždy spoľahnúť, či už v dobe povojnovej, či v tej dnešnej všetko dávajúcej."

Ema má mamu a aj ona je mama. Zrazu je však sama – jej manžel Tobias nečakane zomrel. Zanechal jej zásuvku plnú starých obrázkov, zápiskov a tajomstiev rodiny a krajiny, s ktorou ju nikdy nezoznámil.

Ema sa spolu s deťmi vydá na cestu za minulosťou svojho muža, za koreňmi rodu jej synov, za tajomstvami žien ukrývajúcich spálené duše v hustom černičí. Spolu s liečivými bylinkami v starej záhrade, takmer navlas rovnakej ako bola tá, v ktorej vyrastala, zbiera pradienka jednotlivých osudov a postupne ich spletá do veľkého príbehu o zranených, no múdrych ženách a o každodenných zázrakoch odohrávajúcich sa medzi bylinkovými záhonmi.

Pozrite si, čo o svojej knihe Černicové dievčatá hovorí autorka Zuzana Široká:

Zuzana Široká je typická knihomoľka. Číta, kde sa len dá, a v jej žltom dome pod lesom nenájdete miestnosť bez kníh. Dve deti, sivá mačka a dokonca aj vlastné literárne postavy ju dennodenne presviedčajú o tom, že nezabudnuteľné príbehy sa odohrávajú aj v obyčajnej kuchyni.
Debutovala knihou Šťastie na mňa spadlo z neba. Po nej vydala úspešné novely Tiene bieleho orgovánu a Polámané krídla. Sága Jabloňové lásky patrí čitateľsky k najobľúbenejším.

Tento príbeh prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.

Začítajte sa do novinky Černicové dievčatá:

V to leto sme zbierali spomienky na šťastie: do kornútkov od zmrzliny, za tričká, do hubárskych košíkov, do staniolu od čokolády a vriec na odpad. Boli ich desiatky – chlpaté chumáče bodliakových semien vypustené spod trička počas jazdy autom na diaľnici, marmeláda z lesných malín a salvy smiechu v kostole. Stovky mozaikových sklíčok konzervujúcich smiech, šteklenie na šiji, chute slnka a záchvaty kýchania z huňatej srsti bezprizornej sivej mačky, ktorá si nás aj za cenu histamínového šoku silou-mocou chcela adoptovať.

Keď prišla jeseň, dážď, chlad a beznádej, vyťahovali sme zásuvky plné zážitkov, vytriasali vrecká letných šiat, otvárali domáce lekváre a celí zúfalí sme dúfali, že zásoby spomienok, šťastia a tepla vydržia naveky. Veľmi sme ich v tie dni potrebovali.
Aj ten novembrový utorok, rovnako ako každý októbrový štvrtok, alebo trebárs hocijaká marcová streda či májový pondelok, sa začal príliš skoro: presne dve minúty pred šiestou, po príliš krátkej noci, zapípal budík a vykatapultoval nás do ďalšieho hektického rána. Nič nenaznačovalo, že bude posledné – uzlík na retiazke plnej rovnakých ošúchaných perličiek. Nijaká predtucha, mihotavý slnečný lúč za závesom či zimomriavky na šiji.
"Bežím si zabehať," zamrmlal Tobias ospalo a vyhrabal sa z postele.
"Mhm..." hypnotizovala som zelenkavé digitálne číslice na budíku a dúfala, že tie dve minúty do šiestej budú trvať ešte aspoň hodinu. Bozky či pohladenia na dobré ráno som už dávno neočakávala. Nebol na ne čas.
"Mám nejakú bielu košeľu?" pýtal sa môj muž skôr bežeckých pono-žiek, ktoré sa v mihotavom prítmí snažil rozmotať, než mňa.
"Mhm..." Aj tebe dobré ráno, zašepkala som do polotmy rannej spál-ne. Odpoveďou mi bolo zavŕzganie plastového zipsu na džogingovej vet-rovke a zaplesnutie vchodových dverí.
Číslice na budíku preskočili na šestku a dve nuly; ráznym pohybom som ho umlčala zlomok sekundy predtým, než zapípal. Nasadila som si okuliare a prebehla do kuchyne postaviť vodu na tradičný ranný čaj. Lebo čaj u nás musí byť, aj keby na chlieb nebolo. Naša starká, bylinkárka, po-zná odvary na každú príležitosť a odkedy sa pamätám, naše rána vždy vo-ňali mätou, nevädzou, nechtíkom a sušenými černicovými listami.
Kým sa Tobias, upotený, zadýchaný, zaplavený hormónmi šťastia vylúčenými pri fyzickej aktivite na čerstvom vzduchu, vrátil, stihla som mu vyžehliť košeľu na stretnutie s klientmi (svetlomodrú s bielymi prúžkami), pripravila som raňajky (celozrnné obilniny s jogurtom a medom), zobudila a obliekla deti, spomedzi matracov na pohovke som vylovila knižku o pra-veku, v ktorej si chalani súrne museli pozrieť obrázky neandertálskej lebky a porovnať ich s hlavou plastového rytiera, čo sa znenazdania objavila v miske s ovsenými vločkami. A keď už bola knižka otvorená, bolo by škoda nič si z nej neprečítať (iba jednu-jedinú kapitolu, mamička, prosíme).
Raňajky – kúpeľňa – vetrovky.
"Tak poďme, poďme, decká, nemôžeme sa tu motať do obeda, mu-sím ísť do práce."
Tobias, osprchovaný, oblečený, učesaný, najedený a pozitívne nala-dený s nohou vo vchodových dverách stláčal gombík výťahu a zároveň naprával Félixovi čapicu, čo mu stále padala na oči. "Tri... dva... jedna... všetci do výťahu!" odrátala som a vtisla sa k nim.
Parkovali sme na ulici. Clapcov som pripútala do sedačiek na za-dnom sedadle, Filipa som pobozkala na pravé líčko, Félixa na ľavé, každé-mu som do námrazy na skle nechtami vyryla srdiečko, a keď Tobias naštar-toval, posielala som im vzdušné bozky a mávala im ako každé ráno, až kým mi nezmizli z dohľadu. Pomedzi riedke konáre tuje v rohu parkoviska na-posledy prebleskli zadné svetlá Tobiasovho auta a už ich nebolo.
Kým som vybehla na šieste poschodie, premyslela som si plán na dopoludnie; bolo toho veľa, ako vždy. Pomedzi pomyselné odrážky s bod-mi, ktoré musím vyriešiť, sa prepletali závistlivé povzdychy kolegýň a ka-marátok – vraj, aké mám šťastie, keď môžem pracovať z domu, koľko toho stihnem, keď nemusím dochádzať do kancelárie, a aké je skvelé, keď majú chlapci každý deň uvarený zdravý obed. Pravda je však taká, že nestíham nič. Moja pracovná doba nemá začiatok ani koniec, o obedňajšej prestávke môžem akurát tak snívať. Do tretej ráno som sedela nad návrhmi vizualizá-cií a grafických podkladov pre nového klienta, ktoré mám o chvíľu odo-vzdať, a veru nevyzerajú hotové ani napoly. Chalanom musím uvariť obed, Tobias potrebuje na zvyšok týždňa vyžehlené košele, moje nechty kričia po manikúre a o druhej máme termín u logopedičky. Pohoda, práca z domu je malina, odpoviem v duchu závistlivým kamarátkam a vo virtuálnom diári popresúvam poradie dôležitosti ranných úkonov: najprv zapnem práčku a namočím šošovicu. Potom si sadnem k počítaču – za dve hodiny musím stihnúť všetko, na čo majú grafici v developerskej agentúre dva týždne. Pohoda. Malina. No teraz ešte raz vybehnem na ôsme poschodie, zbehnem dolu až po suterén nášho moderného, inteligentne navrhnutého bytového domu, aby som si dopriala trochu pohybu a endorfínov a spálila raňajkové kalórie.

Milan Buno, literárny publicista

Inzercia

Telovýchovná jednota Sokol Jakubany pozýva všetkých športových priaznivcov na majstrovský futbalový zápas záverečného 18. kola VI. ligy, v ktorom naše „A“ mužstvo privíta na domácom trávniku súpera zo Šarišského Jastrabia. Zápas sa uskutoční dňa 19. 05. 2019 (t.j. nedeľa) o 13:30 hod. na futbalovom ihrisku v Jakubanoch.

BRATISLAVA 15. mája

Už druhý rok sa grafické prílohy k žiadostiam podávajú len v elektronickej podobe
Systém zjednodušuje podávanie žiadostí farmárom a pomáha odstraňovať nezrovnalosti
Digitalizácia minulý rok pokryla 99,66 percenta plochy obhospodarovanej pôdy

Dnes končí možnosť pre poľnohospodárov v riadnom termíne podať žiadosť o priame platby na rok 2019. Už druhý rok sa grafické prílohy ku všetkým žiadostiam podávajú len v elektronickej podobe. Systém výrazne posilňuje možnosť kontroly, zvyšuje transparentnosť prideľovania agrodotácii a tiež verejnú kontrolu.

"Už druhý rok je podávanie žiadostí pre poľnohospodárov výrazne jednoduchšie. Stopercentná elektronizácia grafických príloh pomáha odstraňovať nezrovnalosti, znižovať počet tzv. križovaní, a tiež zefektívňuje spôsob kontroly. V oblasti agrodotácií sme významne posilnili aj transparentnosť. Agrorezort od minulého roka zverejňuje mapy všetkých poľnohospodárskych plôch, na ktoré poberajú žiadatelia dotácie prostredníctvom tzv. priamych platieb pre poľnohospodárov. Poľnohospodári aj vlastníci si môžu pozrieť vlastnícke vzťahy obhospodarovanej pôdy jednoduchým a prehľadným spôsobom nielen kontrolovať, ale aj aktívne riešiť," vysvetlila vicepremiérka a ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (MPRV SR) Gabriela Matečná.

Aplikácia na geopriestorovú žiadosť o podporu (GSAA) zjednodušuje podávanie žiadostí aj samotným farmárom. Po prihlásení sa do aplikácie sa minuloročným žiadateľom automaticky zobrazia hranice užívania podľa ním nahlásených dielov pôdnych blokov z predošlého roku až na úrovni parciel. Zaznačenie hraníc užívania v online prostredí pritom poskytuje niekoľko výhod - automatický výpočet výmer vrstiev programu rozvoja vidieka aj krížového plnenia a prvkov oblastí ekologického záujmu, potrebných na korektné vyplnenie zoznamu poľnohospodárskych pozemkov a zoznamu oblastí ekologického záujmu. Systém obsahuje funkciu, ktorá oznámi žiadateľom výsledky predbežnej krížovej kontroly a poľnohospodári budú mať možnosť odstrániť nezrovnalosti a prekryvy sami, čo prispeje k znižovaniu počtu nezrovnalostí po riadnej krížovej kontrole. Aplikácia GSAA tiež zobrazuje spoločné hranice užívania so susedným žiadateľom. Výhodou je, že poľnohospodár v ďalšom roku žiadateľ už iba potvrdí svoje pozemky, respektíve už iba upraví zmenu užívania.

"Nové funkcie uľahčia prácu žiadateľom pri podávaní žiadostí a zároveň znížia pravdepodobnosť chybného zakreslenia užívaných plôch. Množstvo poľnohospodárskej techniky v súčasnosti umožňuje automatizovaným spôsobom zaznamenávať jej presnú polohu počas činnosti priamo na poli. Žiadateľ vďaka týmto vymoženostiam nemusí svoje pozemky osobitne zakresľovať do aplikácie, ale ich jednoduchým spôsobom prenesie z počítača priamo do aplikácie. Následne ich automaticky preberie do svojej jednotnej žiadosti," spresnila ministerka Gabriela Matečná.

Aplikácia na geopriestorovú žiadosť o podporu GSAA pre zakresľovanie hraníc užívania je dostupná na stránke https://gsaa.mpsr.sk pre registrovaných používateľov, ale aj pre verejnosť. Agrorezort minulý rok kompletne zdigitalizoval všetky plochy. Elektronické grafické prílohy pokryli až 99,66 percent plochy z celkovej výmery takmer 1,9 milióna hektárov obhospodarovanej pôdy na Slovensku.

Poľnohospodári môžu žiadať platbu na plochu od Poľnohospodárskej platobnej agentúry (PPA) na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie, platbu pre mladých poľnohospodárov, ekologické poľnohospodárstvo, viazané priame platby, platby pre oblasti s prírodnými alebo inými osobitnými obmedzeniami, agroenvironmentálno-klimatické opatrenia a platby v rámci sústavy NATURA 2000.

Termín na predkladanie jednotnej žiadosti uplynie dnes, 15. mája. Žiadosť je možné podať maximálne 25 kalendárnych dní aj po tomto termíne, avšak za každý omeškaný pracovný deň so sankciou 1%. Po tomto termíne už žiadosť nie je možné podať.

Agrorezort tiež pripomína, že okrem zaznačenia hraníc užívania v online prostredí GSAA, je potrebné samotnú žiadosť fyzicky predložiť na príslušnom regionálnom pracovisku Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Bližšie podrobnosti o predkladaní žiadostí vrátane formulárov sú zverejnené na webovom sídle Pôdohospodárskej platobnej agentúry: http://www.apa.sk/aktuality/oznamenie-o-predkladani-jednotnej-ziadosti-o-priame-podpory-na-rok-2019/9076

Inzercia

BRATISLAVA 15. mája - Zahájenie hydinárskej činnosti v regióne Topoľčany sa datuje už od roku 1949. Počítate správne, tohto roku oslávi jeden z našich najvýznamnejších producentov hydiny krásne okrúhle 70. jubileum.
Pri tejto príležitosti na vás čaká lákavá spotrebiteľská súťaž, v ktorej môžete vyhrať množstvo jedinečných cien. 

Ako sa začal príbeh spoločnosti HYZA?

Pred sedemdesiatimi rokmi vzniklo v Topoľčanoch stredisko na nákup vajec a hydiny. O desať rokov neskôr bola zahájená výstavba závodu v Topoľčanoch. V roku 1975 sa otvoril závod v Žiline, v apríli 1978 sa slávnostne otvorili brány nového závodu v Topoľčanoch, ktorý sa naďalej rozrastal a pridružila sa k nemu porážka hydiny. Tá bola schopná spracovať denne okolo 2 500 kusov kurčiat. Postupne dochádzalo k rozširovaniu závodu v Topoľčanoch, ako aj k modernizácii používaných technológií. Fúziou troch spoločností THP Topoľčany, Hydina Cífer a HYZA Žilina vznikla spoločnosť HYZA, a.s. so sídlom v Topoľčanoch. Nové technologické postupy a najmä neutíchajúca snaha napredovať a zlepšovať sa priniesli svoje ovocie. V súčasnosti sa HYZA radí k popredným výrobcom a spracovateľom hydiny nielen na Slovensku a v Čechách, ale aj v celej strednej Európe. Denne prejde bránami závodu cca 110 000 kurčiat najmä zo slovenských a v malej miere i z českých fariem.

Dobrý dôvod poznať pôvod

V súčasnej dobe sa spotrebiteľ čím ďalej, tým viac zaujíma, odkiaľ a akou cestou sa potravina dostala na jeho tanier. Žiaľ, takmer denne čelíme potravinovým škandálom. Pôvod, kvalita, bezpečnosť a dosledovateľnosť mäsa, ktoré ako spotrebitelia konzumujeme, sú preto nesmierne dôležité. HYZA si svojich dodávateľov hydiny vyberá veľmi svedomito. Kurča z "dobrej adresy" však nie je to jediné, na čo kladie spoločnosť HYZA dôraz. Podstatný je celý proces chovu hydiny, a to od momentu, kedy sa kurča vyliahne, až po jeho jatočné spracovanie. Na chuť a celkovú kvalitu mäsa má vplyv celý rad faktorov. Nesmierne dôležitá je kvalita malých kuriatok, ktoré sú  dovezené z liahne na farmu,  taktiež kvalita krmiva, ako aj prostredie s welferovým prístupom počas výkrmu (riadená teplota, ventilácia, a pod.). V neposlednom rade je to aj um ľudí, ktorí sa o kurčatá starajú. Spoločnosť HYZA hrdo zastáva filozofiu "Animalwelfare", ktorej princíp spočíva v zodpovednom chove zvierat s maximálnym prihliadnutím na ich potreby. Výkonný riaditeľ spoločnosti Ing. Jiří Šavrda zároveň vyhlasuje: "My v HYZE tvrdíme, že celý cyklus hydiny začína na poli a končí u spokojného spotrebiteľa. Všetky tieto dielčie kroky je potrebné riadiť a kontrolovať." O tom, že sa táto filozofia skutočne uplatňuje aj v praxi, svedčia mnohé ocenenia a certifikáty deklarujúce najprísnejšie požiadavky na kvalitu a bezpečnosť výrobkov. Za mnohé môžeme spomenúť certifikáty IFS či BRC. Kvalita a bezpečnosť výroby je pritom neustále monitorovaná nezávislou štátnou veterinárnou kontrolou.

"HYZA vraví na rovinu, dáme pozor na hydinu"

HYZA nie je "prebaľovačom", ale poctivým spracovateľom a výrobcom hydiny, ktorý sa pod kvalitu svojich produktov hrdo podpíše. Na pultoch predajní nájdete výrobky buď označené logom HYZA, alebo oválom "SK106ES", pod ktorým je zaregistrovaný závod v Topoľčanoch.

Spoločnosť zastáva princíp maximálnej transparentnosti a informovanosti svojich zákazníkov. Z etikiet HYZA výrobkov preto môžete čítať takmer ako z rodného listu. HYZA totiž informácie reálne deklaruje, nie iba píše. Snaží sa reflektovať potreby svojich zákazníkov neustále sa rozrastajúcim sortimentom. V portfóliu spoločnosti nájdete praktické kuracie diely, ale aj širokú škálu hydinových výrobkov. Mimoriadne obľúbené sú najmä šunky, ktoré prešli zásadnou zmenou. Tzv. "šunky novej generácie" sa vyznačujú jemnou, lahodnou chuťou po mäse, vysokým obsahom bielkovín, nízkym podielom tuku a eliminovaním prídavných látok (napr. nepopulárnych "éčiek"). Alergény, resp. potenciálne alergény sa snaží HYZA zo svojich produktov úplne vylúčiť, preto si na jej výrobkoch pochutí skutočne každý.

Chyťte svoje šťastie, aby vám neuletelo!

Neváhajte sa zapojiť do špeciálnej, jubilejnej súťaže, ktorú si pre vás pripravila spoločnosť HYZA pri príležitosti jej 70. výročia. Možno práve vy si budete môcť užiť vyhliadkový let vrtuľníkom, či popýšiť sa exkluzívnymi kuchynskými doplnkami z limitovanej edície, ktorej autorom je špičkový slovenský dizajnér Tomáš Kompaník (autor knihy AHA). Viac informácií o podmienkach súťaže sa dozviete na stránke www.domanajchutnejsie.sk

Inzercia

Program Humenských Švejkových dní bude rozdelený na niekoľko častí, prečítajte si kompletný trojdňový program.