RSS čítačka

Oznam

Jakubany.sk - 20. november 2017
Slovenská pošta oznamuje občanom, že dňa 23. 11. 2017 (t. j. štvrtok) bude prevádzka pošty v Jakubanoch z prevádzkových dôvodov celý deň zatvorená.
Kategórie: Samospráva

MDV SR : Cestovný ruch na Slovensku rástol aj v lete

PRservis.sk - 20. november 2017

BRATISLAVA 20. novembra -

Letná turistická sezóna v roku 2017 bola úspešná a prekonala rekordnú návštevnosť z leta minulého roka. Počas prvých ôsmich mesiacov prišlo na Slovensko už 3,71 miliónov návštevníkov, čo predstavuje približne o 300-tisíc viac hostí ako vlani. Návštevníci u nás strávili viac ako 10 miliónov prenocovaní.

„Cestovný ruch je momentálne vo veľmi dobrej kondícii. Potvrdzuje, že je odvetvím, ktoré prináša hodnoty. Dáva ľuďom prácu, keďže vo všetkých kútoch našej krajiny zamestnáva viac ako 300-tisíc ľudí a prináša množstvo zábavy a oddychu. Verím, že sa nám podarí udržať nastúpený trend a zachováme si priazeň turistov,“ povedal minister dopravy a výstavby SR Arpád Érsek.

Počet ubytovaných návštevníkov na Slovensku sa počas letných mesiacov zvýšil v medziročnom porovnaní o 8,2 %. To je nárast o viac ako 130-tisíc hostí, čím sme udržali trend rastu. V hlavnej sezóne navštívilo Slovenskú republiku približne 1,75 milióna hostí, ktorí tu strávili viac ako 5,4 miliónov prenocovaní s priemernou dĺžkou pobytu 3,1 nocí. Prevládali domáci návštevníci, ktorí predstavujú 56,6% spomedzi všetkých turistov. Dynamicky sa vyvíjal aj počet zahraničných hostí, ktorých sa u nás ubytovalo o 8,3c/o viac ako vlani. Slovensko prilákalo počas leta najviac návštevníkov najmä z Českej republiky, ktorí tvorili jednu tretinu všetkých zahraničných hostí. Nasledovali návštevníci z Poľska, Nemecka, Maďarska a Rakúska.

Najnavštevovanejším regiónom leta 2017 bol Bratislavský kraj, v ktorom turisti strávili 1,1 milióna prenocovaní. Najrýchlejšie tempo rastu návštevníkov zaznamenal Trnavský kraj (+18,7 %) a z pohľadu prenocovaní Nitriansky kraj (+29,5 %). Najväčšími lákadlami boli najmä oblasti s možnosťami turistiky v okolí Popradu, Liptovského Mikuláša či Žiliny. Návštevnosť sa počas leta prirodzene sústreďovala aj do regiónov s termálnymi kúpaliskami a akvaparkami v okolí Nových Zámkov, Dunajskej Stredy, Senca či Piešťan. V neposlednom rade patrili medzi najnavštevovanejšie aj hlavné mesto Bratislava, Trenčín, Nitra, Bardejov, Košice alebo Banská Štiavnica a Banská Bystrica.

Karolína Ducká
hovorkyňa Ministerstva dopravy a výstavby SR

Kategórie: Podporujeme

Obdivuhodné nápady, vedecké nadšenie na AMAVETe 2017

SAV.sk - 20. november 2017
História Festivalu vedy a techniky AMAVET mu dáva právom postavenie jedného z hlavných podujatí Týždňa vedy a techniky na Slovensku. Jubilejný, dvadsiaty ročník festivalu v INCHEBA EXPO v Bratislave to aj potvrdil. Obdivuhodné nápady, vedecké nadšenie a sebavedomie mladých Slovákov z roka na rok vzrastajú. Úroveň projektov žiackych vedeckých prác dosahuje medzinárodné parametre.  Zhodli sa na tom členovia odbornej hodnotiacej komisie, zloženej z vedcov, vysokoškolských pedagógov a ďalších odborníkov. Najúspešnejší ...
Kategórie: Podporujeme

Ak ste zdraví, pridajte sa k darcom krvi

SAV.sk - 20. november 2017
Dvakrát v roku v Košiciach spolu darujú krv „akademici“, ich známi a rodinní príslušníci. Jesenný  mobilný odber sa bude konať v utorok 21. novembra 2017 v priestoroch Neurobiologického ústav SAV v Košiciach. „Mobilná odberová jednotka Národnej transfúznej služby SR príde za darcami priamo na pracovisko, čo je výhodou takýchto odberov. Pracoviská SAV sú v Košiciach síce na viacerých miestach, ale nie je neprekonateľná prekážka. My sme prispôsobili tejto vysoko ...
Kategórie: Podporujeme

Tip: Sedacia súprava - 549.00

Zlacnene.sk - 18. november 2017
Kategórie: Podporujeme

Migrácia - Fenomén doby vo Vede.SK

SAV.sk - 18. november 2017
Podľa odhadov medzinárodných organizácii (OSN a IOM) sa vo svete v roku 2000 nachádzalo 150 miliónov migrantov, dnes okolo 232 miliónov. V roku 2000 bol každý 35. človek migrantom dnes sa toto číslo zmenšilo na každého 33. Najviac žije v Európe (70 miliónov), v Ázii (61 miliónov) a Severnej Amerike (50 miliónov). Každým rokom sa počet mograntov vo svete zvyšuje. Prečo? Je to jeden z fenoménov našej doby? Na tému migrácie zo Slovenska, do Slovenska ale aj v rámci našej krajiny sa budú vo Vede SK v sobotu 18. novembra od 22.20 hodiny v Rádiu Slovensmo rozprávať Mgr. ...
Kategórie: Podporujeme

Ohyb rieky

PRservis.sk - 17. november 2017

BRATISLAVA 17. novembra 2017 – Hrabal som sa v tých sýtych letných vôňach, rozhŕňal snopy a kričal jej meno, až som ju napokon našiel ležať na chrbte so zatvorenými očami. Zdalo sa mi, že nedýcha, a od ľaku mi stislo srdce. Žeby som prišiel aj o druhú ženu? Krv nevidím. Hádam si nezlomila väzy? Odrazu otvorila oči, zdvihla ruky a pritiahla si moju hlavu k sebe na hruď, rovno medzi prsia. Aká tuhá vôňa z nej vystupovala! Tuhšia než z toho žita. Načisto ma omámila…

Nový román Petra Holku Ohyb riekyzachytáva osudy troch generácií otcov a ich synov pochádzajúcich od Nitry od začiatku 20. storočia po súčasnosť.

Prvú časť tvorí rozprávanie starého otca. Napriek tomu, že spomína najmä na pobyt v nacistickom Nemecku, kam ho zavliekli v roku 1944 na nútené práce, príbeh hýri vtipom a presvedčením, že aj v najťažších pomeroch môže vzklíčiť láska. Možno iba pudová, s potrebou zanechať na zemi svoje gény, ale vždy taká, čo pomáha prežiť aj tým najslabším. Starý otec rozpráva svoj príbeh už mŕtvy doma z rakvy, keď čaká na svoj pohreb.

Druhú časť tvorí rozprávanie jeho syna, ktorý bilancuje svoj život s dôrazom na rodinné vzťahy a väzby i pracovné pôsobenie v minulom režime.

Tretiu časť rozpráva na dovolenke pri mori starnúci spisovateľ, vnuk starého otca, ktorý žije s mladučkou Zuzanou.

Román Petra Holku Ohyb rieky je síce napísaný s humorom, často s iróniou, ale autor s nesmiernou ľahkosťou píše aj o vážnych dejinných udalostiach. Nenudí, nemoralizuje, dáva čitateľovi možnosť samému posúdiť, čomu by ho história mala naučiť.
Kniha vznikla s podporou Literárneho fondu.

Peter Holka debutoval v roku 1983 novelou Ústie Riečok, neskôr vydal knihy ako Leto na furmanskom koni, Piráti z Marka Twaina, Normálny cvok, Smrť, na ktorú sa čakalo, Biele noci, čierne dni, Môj život s Demi Moore, Pokušenie, či Láska prebýva na Kilimandžáre.
Peter Holka je laureátom Ceny Vladimíra Mináča, Ceny Trojruža, dvojnásobným nositeľom Ceny VÚB za najlepšiu prozaickú knihu roka, dva razy mu udelili výročnú Cenu SSS, spisovateľ získal aj cenu Zlaté pero a ďalšie literárne ocenenia.

Začítajte sa do novinky Ohyb rieky:

Nadránom dvanásteho apríla roku dvetisícšestnásť sa mi prisnilo o podobných aj rozdielnych životných rolách otcov a synov. Konkrétne o mojom starom otcovi, o mojom otcovi a o mne. Všetci traja sme sa spolu zhovárali a porovnávali svoje príbehy, no, žiaľ, nespomínam si, čo presne sme si povedali. Otvorene sme si však prejavovali vzájomnú náklonnosť, spolupatričnosť a lásku, hoci sme si mohli aj kadečo vyčítať, no ani nám to nezišlo na um; v našich srdciach nebola ani kvapka výčitky a zloby, tobôž nenávisti. Po zobudení mi zostal veľmi silný a čistý emocionálny zážitok. Tak to už s niektorými snami býva.
Môj starý otec Štefan, ktorého všetci vnuci a vnučky volali dedinko, sa narodil dvadsiateho prvého marca tisícdeväťstodva v Kereškýni. Oženil sa s Júliou Kuklovou, mladšou o päť rokov, ktorá vo veku dvadsaťsedem rokov zomrela na zápal pľúc. Neskôr žil s Annou Michaličkovou, rodenou Takáčovou, vdovou po Ondrejovi Michaličkovi, a vychoval šesť detí. Celý život ťažko fyzicky pracoval. Mal role (funduš) za Dríkom smerom na Janíkovce a na Tobole. V posledných rokoch rozvážal s koňom zapriahnutým do doštenáka uhlie z uhoľných skladov po Nitre a okolitých dedinách. Od furmančenia mal tvrdé a čierne dlane. Bol tuhý fajčiar. Zomrel na rakovinu pľúc v septembri roku tisícdeväťstošesťdesiat, dožil sa päťdesiatosem rokov. Zomieral v strašných bolestiach. V roku tisícdeväťstoštyridsaťštyri ho odvliekli na nútené práce (totálne nasadenie) do nacistického Nemecka. Prežil bombardovanie Drážďan a po vojne sa cez Poľsko vrátil peši domov. Prišiel vychudnutý na kosť, no odhodlaný žiť.
Môj otec Ján sa narodil, keď mal jeho otec Štefan dvadsaťšesť a jeho matka Júlia o päť rokov menej. Ako dvadsaťjedenročný sa oženil s o tri roky mladšou Irenou Mitterovou, splodil a vychoval s ňou dve deti (syna Petra a o osem rokov dcéru Elenu), okrem nich mu rástla v rodnom Kereškýni aj nemanželská dcéra. Takmer celý život robil poštového úradníka. Začal pri priehradke či okienku na Priehrade mládeže a v Púchove, skončil ako riaditeľ okresnej správy spojov, pod ktorú v tom čase patrili všetky pošty a telekomunikácie na Kysuciach. Bol tuhý fajčiar. Cigarety zahodil štyri roky pred smrťou, lebo ho napálilo, že znova zdraželi; odvtedy cumľal tvrdé cukríky a prvý raz v živote začal priberať. Zomrel na rakovinu pľúc, žalúdka a zhubný nádor na mozgu. Lekári už nedokázali určiť, ktorý nádor bol primárny. Neprežíval také muky ako jeho otec, lebo nádor na mozgu mu údajne zlikvidoval centrum bolesti. Dožil sa sedemdesiat rokov, šesť mesiacov a šestnásť dní.
Štefanov vnuk a Jánov syn Peter sa prakticky celý život živí písaním. Od dvadsiatich piatich rokov pôsobí ako novinár, redaktor a spisovateľ. Doteraz mu vyšlo osemnásť prozaických kníh. Táto je devätnásta. Bol dva razy ženatý. S prvou ženou Violou žil trinásť rokov a majú spolu dcéry Petru a Paulu. S Magdalénou žil dvadsaťšesť rokov a majú syna Marka. Paula zahynula pri dopravnej nehode, keď jej do osemnástych narodenín chýbal mesiac a jedenásť dní. Okrem toho je autorom nemanželského syna, ktorého jakživ nevidel a ani po tom nikdy netúžil. Po šesťdesiatke opustil aj druhú manželku a stratil sa v niektorej zo svojich kníh. Keď sa z textu vynoril, splietol sa s treťou. Zuzanka je od neho o tridsaťsedem rokov mladšia, čo je pre mnohých úplne nepochopiteľné, no Peter je s ňou šťastný. Vrátila mu vitalitu i chuť do života a vyznala sa, že jej životným poslaním je ľúbiť ho, mojkať a milovať sa s ním na gaučíku, o čom ho ustavične a s entuziazmom presviedča.

Kategórie: Podporujeme

Krajina tieňov

PRservis.sk - 17. november 2017

BRATISLAVA 17. novembra 2017 – Nový román Elizabeth Kostovovej Krajina tieňov je fascinujúci príbeh o osudoch viacerých generácií a o dejinách krásnej, ale ťažko skúšanej krajiny. Hovorí o sile človeka a nádeji, ktorú možno nájsť aj po ťažkej pohrome.

Mladá Američanka Alexandra Boydová pricestovala do bulharského mesta Sofia v nádeji, že život v zahraničí jej zahojí rany, ktoré v nej zostali po strate brata.
Krátko po príchode do tohto elegantného východoeurópskeho mesta sa ponúkne, že pomôže starším ľuďom nastúpiť do taxíka – a až keď sú preč, uvedomí si, že si nedopatrením nechala ich batoh. Vnútri našla krásne vyrezávanú drevenú škatuľu, na ktorej stálo: Stojan Lazarov. Zdvihla veko a zistila, že v rukách drží urnu s ľudským popolom…

Keď sa Alexandra vydá hľadať rodinu, aby jej mohla vrátiť vzácny majetok, postupne sa dozvedá o tajomstve nadaného hudobníka, ktorý trpel pod politickým útlakom, a veľmi rýchlo zistí, že s týmto pátraním je spojené nebezpečenstvo.

Elizabeth Kostovová je americká autorka. V slovenčine jej vyšiel bestseller, mystický román o Draculovi pod názvom Historička. Približne devätnástimi tisícami predaných výtlačkov sa zaradil medzi najpredávanejšie tituly na Slovensku.
V roku 2010 sa objavil ďalší úspešný titul Zlodeji labutí.
Krajina tieňov je úchvatný román, ktorý rozpráva o minulosti i súčasnosti a objavuje temné tajomstvá Bulharska. Krásnej i strašidelnej krajiny. Krajiny tieňov…

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Marián Šidlík:

https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-krajina-tienov-elizabeth-kostovova

Začítajte sa do novinky Krajina tieňov:

KNIHA PRVÁ

Jeden

Sofia, rok 2008. Máj, bezchybné počasie, bohyňa kapitalizmu sedí na úbohom tróne. Na vrchnom schode pred hotelom Forest postávala mladá žena, skôr dievča ako žena, zrejme cudzinka – áno, cudzinka. Z hotela bol výhľad na NDK, za bývalého komunistického režimu palác kultúry, obrovský betónový kolos, kde teraz držali stráž tínedžeri. Slnečné svetlo padajúce na námestie sa im ligotalo na hlavách s ježatými vlasmi. Alexandra Boydová, uťahaná z nekonečnej cesty lietadlom, pozorovala bulharské deti na skejtbordoch, zastrkávala si dlhé rovné vlasy za ucho. Po jej pravici stáli obytné domy s okrovou a sivou omietkou, ale aj novšie budovy zo skla a ocele a bilbord, na ktorom bola žena v bikinách, prsia sa jej vylievali na fľašu vodky. Vedľa bilbordu nabielo kvitli mohutné stromy – pagaštany, aké Alexandra videla počas študijného pobytu na univerzite vo Francúzsku. Vtedy bola jediný raz na európskom kontinente. Oči ju pálili, vlasy mala po ceste zlepené od potu. Potrebuje sa najesť, osprchovať a vyspať – áno, vyspať po poslednom úseku cesty z Amsterdamu, keď sa každú chvíľu budila a letela do exilu za oceánom, kam sa vyhnala sama. Pozrela si na nohy, či ich ešte má. Odhliadnuc od jasnočervených tenisiek bola oblečená jednoducho – tenká blúzka, džínsy, okolo pása omotaný sveter –, a cítila sa dosť ošumelo v porovnaní so ženami, ktoré prechádzali popri nej v sukniach šitých na mieru, s ihličkami na nohách. Na ľavom zápästí mala široký čierny náramok, v ušiach obsidiánové napichovacie náušnice. Chytila rúčku kufra na kolieskach a tmavý batoh s turistickým sprievodcom, so slovníkom a s náhradným oblečením. Cez plece mala prehodenú tašku s laptopom a pestrofarebnú kabelku so zápisníkom a brožovaným vydaním Emily Dickinsonovej na samom spodku.

Cez okienko v lietadle videla Alexandra mesto uprostred kopcov, s výškovými obytnými budovami, ktoré ho obkolesovali po celom obvode ako hrobky. Keď vystúpila z lietadla s novým fotoaparátom v ruke, nadýchla sa neznámej vône – zmes uhlia, nafty a závan pooranej zeme. Prešla po betónovo-asfaltovej ploche, nastúpila do letiskového autobusu a obzerala si ligotavé nové kabíny colnej kontroly, zamračených úradníkov a exotickú pečiatku v pase. Taxík prechádzal po okraji Sofie, až sa dostal do centra – mala podozrenie, že sa dalo ísť aj kratšou cestou – okolo stolíkov na kaviarenských terasách a pouličných lámp polepených politickými plagátmi alebo reklamnými pútačmi sexšopov. Cez okienko taxíka si fotila staré fordy a opely, nové audi s tónovanými gangsterskými sklami, obrovské pomalé autobusy a trolejbusy ako rinčiace megalosaury, ktoré prskali iskry z kovových trolejov. Prekvapilo ju, keď uvidela, že centrum je vydláždené žltými mačacími hlavami.

Taxikár zrejme nerozumel, čo od neho chce, a vyložil ju pred hotelom Forest, nie pred hostelom, kde si pred pár týždňami rezervovala ubytovanie. Alexandra si omyl uvedomila, až keď taxikár odišiel a ona vystúpila po schodoch, aby sa lepšie pozrela. Teraz tu stála sama, tak dokonale sama ako ešte nikdy za svojich dvadsaťšesť rokov. Ocitla sa uprostred mesta, uprostred histórie, o ktorej nevedela dokopy nič, medzi ľuďmi, ktorí cieľavedome chodili hore-dolu po schodoch do hotela, a rozmýšľala, či zíde dolu a pokúsi sa zohnať nový taxík. Pochybovala, že si môže dovoliť sklobetónový monolit, ktorý sa jej týčil za chrbtom, budovu s tónovanými sklami, klientmi v tmavých oblekoch, ktorí vyzerali ako krkavce a chodili von a dnu alebo fajčili na schodoch. Jedno jej bolo jasné – ocitla sa na nesprávnom mieste.

Kategórie: Podporujeme

Stránky